klepať -e -ú nedok.
1. udieraním al. narážaním vydávať tupé zvuky, klopať: k-nie mlyna, telegrafu; motor k-e (pri poruche)
2. takto spôsobovať tupé zvuky, klopať: k. kladivom, podpätkami
3. (prstami) mierne udierať, klopať, ťukať, poklepávať, poklopávať: k. si prstom na čelo
4. udieraním vykonávať istú činnosť: k. na stroji; k. kosu kovať; k. karosériu vyklepávať;
opak. klepávať -a;
dok. k 2, 3 klepnúť -e -ú -pol
● expr. → zuby mu k-li naprázdno; k. niekomu po prstoch znemožniť mu nedovolený čin
// klepať sa hovor. expr. triasť sa: k. sa od zimy, od strachu
klepať -pe -pú klep! -pal -púc/-pajúc -púci/-pajúci -paný -panie nedok. 1. ▶ (o predmetoch) vydávať krátke pravidelné zvuky pri úderoch al. nárazoch, obyč. na tvrdý predmet, klopať: mlyn klepe; monotónne klepanie motora 2. (čím (po čom; o čo)) ▶ udieraním al. narážaním na niečo spôsobovať krátke pravidelné zvuky: bocian klepe zobákom; k. kladivom; k. opätkami po chodníku; orchester klepe sláčikmi po pultoch; Hráči pozdravili divákov klepaním hokejkou o ľad. [Sme 2004] 3. (na čo; po čom (čím)) ▶ mierne udierať, obyč. prstami, klopať, poklopávať: k. na okno, na dvere; k. si prstom na čelo ↗ i fraz.; A už ma dôrazne, rýchlo ako ďateľ, klepal po pleci. [D. Kováč] 4. (čo) ▶ miernym udieraním vykonávať istú činnosť: k. článok písať na písacom stroji; k. popol do popolníka odklepávať; k. rezne; k. plech, karosériu upravovať; k. kosu ostriť ju na nákovke, ↗ i fraz.; Životopis ho natoľko strhol, že klepal na stroji dosť často aj v noci. [S. Rakús] ◘ fraz. klepať kosu al. klepať zubami triasť sa od zimy; klepať si [prstom] na čelo/po čele naznačovať zlý, pochybný úsudok niekoho iného, ako je hovoriaci ▷ opak. klepávať -va -vajú -val; dok. ↗ klepnúť, k 1 – 3 ↗ zaklepať
klepať sa -pe sa -pú sa klep sa! -pal sa -púc/-pajúc sa -púci/-pajúci sa -panie sa nedok. hovor. expr. (od čoho; ø) ▶ pohybovať sa jemnými trhavými pohybmi, chvieť sa, triasť sa: klepal sa od zimy, od strachu; klepali sa mu ruky, kolená od vzrušenia; Ešte niekoľko minút po nehode sa celý klepal. [VNK 2002] ▷ dok. ↗ rozklepať sa
klepnúť -pne -pnú -pni! -pol -pla -pnúc -pnutie dok. 1. (na čo; o čo; čím; ø) ▶ spôsobiť al. vydať krátky, tupý zvuk pri miernom údere, náraze a pod., klopnúť: dvere klepli; lopta klepla o zem; vojak klepol podpätkami a zasalutoval 2. (na čo; komu (čím) po čom; koho, čo (čím) po čom) ▶ mierne udrieť, klopnúť: k. na dvere, na okno; k. si po čele, na čelo ↗ i fraz.; klepla mu varechou po ruke; uznanlivo ho klepol po pleci; k. kapra po hlave; omylom som klepol na enter; expr. No Kunošku si mohli nechať v Bratislave cvičiť nováčikov. Tu ho môže niekto klepnúť. [L. Ťažký] zabiť 3. obyč. neos. expr. (koho) ▶ dostať porážku, zomrieť: tak si ho vystrašil, že ho skoro kleplo; Neraz som mu povedala, aby krotil svoju náruživosť, lebo ho klepne smrtka a bude amen. [K. Lászlová] ◘ fraz. klepnúť niekomu po prstoch prichytiť niekoho pri niečom nedovolenom, zakázanom a vyvodiť z toho dôsledky; klepnúť si [prstom] po čele/na čelo naznačiť vlastný zlý úsudok; zuby mu klepli naprázdno napriek očakávaniu nemal z niečoho žiadny zisk ▷ nedok. k 1, 2 ↗ klepať
chvieť sa 1. pohybovať jemnými trhavými pohybmi • vibrovať • triasť sa • zachvievať sa: ruky sa mu chvejú, trasú; oblok, vzduch sa chveje, vibruje, zachvieva • expr.: klepať sa • drgľovať sa (o človeku pri pocitoch chladu, vzrušenia a pod.) • fyz.: kmitať • oscilovať: pružné teleso kmitá, osciluje • vlniť sa • hádzať vlny (tvoriť drobné vlny): more, obilie sa vlní • blikať • blikotať • mihať sa • mihotať sa • žmurkať • trblietať sa (o svetle): hviezdy blikajú, mihocú sa, žmurkajú; v diaľke sa mihoce, trbliece svetlo • expr. zried. mrholiť sa (J. Horák)
2. p. báť sa 2, tŕpnuť 1
klepať sa p. triasť sa 1, chvieť sa 1
klepať 1. vydávať al. spôsobovať tupé zvuky (plynule v krátkych intervaloch) pri udieraní, narážaní a pod. • klopať: ďateľ klepe, klope zobákom; podpätky klepú, klopú • klepotať • klapotať • klopotať: mlyn klepoce, klapoce; srdce klopoce • expr.: klepkať • klopkať • ťukať • klekotať (jemne, mierne): klepká, klopká, ťuká na oblok • cvakať • cvakotať • drkotať (o zuboch): zuby mu cvakali, drkotali
2. mierne udierať (obyč. prstami) • klopať: klepať, klopať na dvere • expr.: klepkať • klopkať • ťukať: klepká na oblok • poklepávať • poklopávať • expr.: poklepkávať • poklopkávať • poťukávať (prerušovane, opakovane jemne klopať)
3. miernym udieraním niečo robiť • vyklepávať: klepe, vyklepáva na stroji; klepať, vyklepávať plech, kosu • expr.: klepkať • klopkať • vyťukávať
kovať, kuť 1. údermi spracúvať kov: kovať, kuť železo, oceľ • vyklepávať • klepať: kladivom vyklepáva, klepe rozžeravené železo • ostriť (kovaním robiť ostrým): ostriť, kuť kosu • pokúvať: kladivom pokúva kosák • tepať (obyč. ozdobne vytĺkať): tepať kov, mreže
2. pripevňovať podkovu na kopyto koňa • podkúvať: kovať, kuť, podkúvať koňa
triasť sa 1. pohybovať sa drobnými trhavými pohybmi • chvieť sa: ruky, kolená, pery sa mu trasú, chvejú • striasať sa (pri pocitoch zimy, chladu, odporu) • stŕpať: hlava mu v behu stŕpa • expr.: klepať sa • drgľovať sa (pri pocitoch chladu, vzrušenia): klepe sa od strachu, drgľuje sa od zimy • vibrovať • kmitať (drobnými rýchlymi a pravidelnými pohybmi): vzduch vibruje, struna vibruje • mykať sa (prudkými krátkymi pohybmi): hlava sa mu od nervozity myká • potriasať sa • pomykávať sa • potrhávať sa (prerušovane, opakovane): pery sa mu pomykávajú, potrhávajú; hlava sa mu čudne potriasala • zachvievať sa • ochvievať sa (mierne sa triasť)
2. pohybovať sa mocnými výkyvmi (o niečom, čo ináč pevne stojí) • otriasať sa: zem sa trasie, otriasa (pri zemetrasení) • zachvievať sa (jemne): obloky, dvere sa pri výbuchu zachvievajú • dunieť (vydávať pritom dunivý zvuk): dom sa trasie, duní
3. p. báť sa 1, 2 4. p. túžiť
klepať, -e, -ú nedok. ľahkým udieraním na tvrdý predmet vyludzovať krátke tupé zvuky, klopať: k. kladivom, k. zobákom (o vtákoch); k. na dvere; mlyn klepe; k. kosu ostriť; k. zubami od zimy; k. na stroji písať na písacom stroji;
opak. klepávať, -a, -ajú;
dok. klepnúť
klepnúť, -ne, -nú, -pol dok.
1. ľahko naraziť na tvrdý predmet a vydať krátky, tupý zvuk, klapnúť: dvere klepli
● zuby mu klepli naprázdno niečo sa mu nepodarilo, ušiel mu čakaný zisk;
2. (koho po čom, na čo) zľahka udrieť, klopnúť: Klepol pätou na zem. (Kal.) Klepla kladivom na kameň. (Taj.); k. niekoho po hlave, po rukách
● k. niekomu po prstoch chytiť niekoho pri zlom čine;
nedok. klepať