klenba, -y, -nieb ž.
1. oblúkovitý kryt, povala oblúkovite sa dvíhajúca do výšky: chrámová k.; románska, gotická k.; lomená, rebrová k.; k. pece, mosta;
pren. bás. oblúk, klenutie: velebná k. horských velikánov (Vaj.); velebná k. slobody (Hlb.); roztrhaná k. šedivej oblohy (Lajč.); živá zelená k. stromov (Hor.); belasá k. jesene (Kost.); pod k-ou nachýlených hláv (Tat.); k. lesa (Švant.);
2. anat. vyklenutá kosť: k. nohy, lebečná k., ústna k.;
klenbový príd. majúci tvar klenby: k-é lešenie, k-á povala