keď
I. spoj. podraď. uvádza
1. vety časové, ktorých dej je súčasný s dejom vety hlavnej al. pred ním predchádza: Keď chlapci so zbraňou v ruke vstupovali do chalúp, ľudia ich prijímali s údivom. (Tat.) Otec mi umrel, keď som mal dvanásť rokov. (Heč.)
2. vety podmienkové (= ak): Bude lepšie, keď ostaneš doma. (Janč.) Praž sa i ty, keď sa ja mám pražiť. (Kuk.) Keď nevieš poradiť, mlč! (Hor.)
3. v spojkových výrazoch keď i, i keď, keď aj, aj keď uvádza vety prípustkové (= hoci): A potom, keď i nemá bohatstva, ale po žobraní tiež nemusí ísť. (Čaj.) Kráčajte! Keď aj pomaly, ale stále sa pohybujte! (Mor.) Strynká, i keď sme jej nie po vôli, milo nás víta. (Al.)
4. vo výrazoch len keď, iba keď má význam obmedzovací: Odmenu dostaneme, len keď (až keď) splníme svoje úlohy.
5. hovor. len keď zrazu, odrazu, znenazdania: O krátkych osemdesiat rokov len keď sa stal Maďarom. (Taj.)
6. hovor. uvádza vety príčinné (= keďže): Tvári sa, že spí, čo veru i môže jej uveriť každý, keď je celý deň v robote ani v tanci. (Tim.)
II. čast. vo vetách zvolacích zdôrazňuje nejaké dej: Ach, keď ste len prišli! (Kuk.)
kedy zám. prísl.
I. opyt. (uvádza priamu i nepriamu otázku) v ktorom čase: Kedy prídeš? Pýtam sa ťa, kedy prídeš.
II. neurč.
1. v neurčitom čase, niekedy, voľakedy: Ej, chlapče, len s rozumom, aby si kedy neobanoval! (Jil.) Či to kedy svet videl! (Vaj.) Ktože to slýchal kedy, ešte v lete hrať sa v karty! (Tim.) Tak zahynula sláva naša a boh zná, či sa zas kedy skvieť bude na oblohe národov. (Kal.)
2. hovor. mať, nemať kedy, je kedy, nieto kedy mať, nemať čas, je čas, niet času: Nemám kedy zabávať sa s tebou. (Heč.)
3. v dvojici kedy... kedy = raz... raz, raz... inokedy, niekedy... niekedy: Roľníci zvážali z polí kedy viac, kedy menej. (Jil.)
4. kedy ako, ako kedy podľa okolnosti, nie vždy rovnako, raz tak, raz ináč: „Ako ide obchod?“ „Ako kedy.“ (Kuk.) „Mne hádam len uveríte?“ „Kedy ako,“ vypovie Mráz. (Kal.)
III. používa sa nenáležite miesto spojky keď: „R. 1945, kedy Sovietska armáda oslobodila našu vlasť... “, správ. keď
len čast.
1. uvádzacia; uvádza vety rozličného obsahu; a) vo vetách rozkazovacích (s rozk. spôs. slovesa) zdôrazňuje rozkaz al. výzvu, povzbudenie, príp. zákaz (kladnou formou), zried. i prosbu (= nože): Len si vy dvere zavrite! (Ondr.) Len si ho teraz už hľaďte, toho svätého pokoja! (Kuk.) Sto bohov, ale ti nedám, len sa mi ho opováž na cudzô! (Taj.); opakované a zosilnené čast. že stojí niekedy samostatne (tvorí neslovesnú vetu) a oddeľuje sa od rozk. spôsobu (píše sa za ním čiarka al. výkričník): Ej, len že, len, zaprite sa, poprúžte sa! (Dobš.) No, len že, len, nehnevajte sa! (Dobš.); b) v želacích vetách sa obyč. spája s čast. aby, by, zriedka s inými časticami, napr. bodaj, nech; vyjadruje zdôraznené želanie: „Len aby všetci naši robotníci, čo robia v strojárňach, takto bývali,“ želal si Podmaník. (Tat.) Len by sa ona dochovala takých dcér! (Ráz.) Len by vládal vyžiť! (Taj.) Bodaj len väčšej škody nebolo! (Záb.) Len nech neprší! c) vo vetách zvolacích zvýrazňuje zvolanie: A len čo je tej vody! (Ráz.); d) v spojení s oznam. spôs. slovesa má mierne odporovací význam: „Len či pôjde,“ pochybujú chlapi. (Ráz.) Juj, len domácej haravary som nemohol nikdy zniesť. (Al.)
2. spôsobová; a) podčiarkuje, zdôrazňuje obsah výrazu, ku ktorému patrí (často v spojení s inými časticami vo výrazoch predsa len, zas len, veď len, ešte len aj (i), čo i len, čo len, len tak a i.): Čo sa len stalo? (Štítn.) Aký si len chudý chlapče! (Al.) Kde ste len vzali toľko rozumu? (Al.) Veď koľko len pltníkov zahynulo, keď im plť udrela na skalu. (Janč.) Príď len čím skôr! (Al.) Aký bol, taký bol, ale predsa len bol otec. (Taj.) Tichý zase len nepovažoval kartičku za dáke previnenie. (Taj.) Či ho kedy posmelia čo len ľahkým posunkom? (Vaj.) „Veď si ty len blázon!“ zvolala veselo. (Kuk.) Cila dala sa všetko v dome riadiť, nový poriadok zavádzať, ešte len aj pivnicu otvorila, aby sa vyvetrala, vyschla. (Taj.) Nuž či si za to kúpi čo i len zápaliek, nie to jalovicu? (Kuk.) Nuž či sa ten môže i len porovnať s ním? (Taj.) Keď sa večer vrátila domov, len ju tak triaslo od strachu. (Taj.) Mohli by ste si len tak žiť a nemuseli ani kravy pásť. (Taj.) Len tak z ničoho nič nebudeme do nich rýpať. (Urb.)
● hovor. expr.: že len no vyjadruje veľkú intenzitu deja al. stavu, ktoré sa spomínajú v predchádzajúcej vete: Vám by vedno tak dobre bolo, že len no. (Dobš.); no len, no vyjadruje upozornenie, varovanie s cieľom prerušiť, zamedziť nejakú činnosť: No len, no, dievča! len by si ty svoj skutok neobanoval! (Taj.); ešte len ešte vyjadruje pripúšťanie (= ako-tak, nejako, znesiteľne, obstojne): Bolo ešte len ešte, kým črieda nebola ďaleko od hôrok. (Kuk.); hovor. čoby len, čoby len nie v odpovedi popiera platnosť predchádzajúcej výpovede: „To je iné.“ „Čoby len! Boj je boj!“ (Ráz.) „Veď ma nikto nechce.“ „Čoby len nie.“ (Ráz.); b) obmedzuje dačo na istý prípad, obmedzuje počet, množstvo; niekedy sa spája so záporným slovesom a dáva mu kladný význam (= iba): „Len jeden pohľad,“ prosil Tichý. (Vaj.) Len raz žijeme. (Al.) Veď už nemá len pár týždňov do asentírky. (Taj.); c) vydeľuje jeden prípad, predmet (osobu al. vec) al. skupinu predmetov (prípadov) z väčšieho množstva: len sena doviezli päť vozov; Bezmocne hľadeli na jej počínanie, len starý Domin ak časom zakrútil hlavou a zašomral si pod nos. (Urb.) Nečuť ani hláska. Vetríček jesenný len čo si rozpráva ticho s konárikmi. (Pláv.); d) hodnotí obsah výrazu al. vety, vyjadruje podceňovanie, zľahčovanie: „Ach, veď som len inštruktorom,“ doložil horko. (Vaj.) Čož`, to ti my ľahko poradíme, čo len osoby! (Taj.) Čo len husi — preto ešte môžete gazdovať. (Kuk.)
● expr. čo len to vyjadruje zľahčovanie, podceňovanie: Eh, čo len to! (Taj.) Čo len to, to je veru ľahká vec. (Dobš.); e) s neurč. vyjadruje živý vzťah hovoriaceho k obsahu jednotlivých výrazov al. celej vety, pričom nadväzuje na predchádzajúci kontext: Sedela ako na tŕni: len ufrknúť. (Tat.) Obidvoma zalomcovala bezmocná zloba, obidvom ruky vykrútil kŕč: len sa zadrapiť, len sa mu zahryznúť do krku, zadusiť ho. (Tat.); f) v spojení s kladným slovesom a s nejakou inou časticou (už, hádam, azda, vari) vyjadruje pravdepodobnosť, možnosť, v spojení so záporným slovesom vyjadruje pochybnosť al. nepravdepodobnosť: Už len dakoho nájdem, trebárs aj Cila Mušková by prišla. (Taj.) Už len musí ostať u nás. (Al.) Len ťa nepošlem k druhej. (Ráz.) Len ťa nezabije. (Taj.)
3. v spojení so zám. al. zám. prísl. má zovšeobecňovací charakter a dodáva mu význam neurčitosti (= -koľvek), napr. kto len = ktokoľvek, čo len = čokoľvek, kedy len = kedykoľvek, kde len = kdekoľvek: Kradol, kto len mohol. (Vám.) Všetko, čo len chce, urobím. (Taj.) Píše jej každý týždeň a kedy len môže. (Taj.) A kde len čo čuli, už si nestačili kľučku podávať s klebetami. (Taj.)
4. blíži sa významom časovej spojke sotva, len čo: Len pozrel po nej a už sa domyslel. (Taj.)
5. je súčasťou zložených spojkových a modálnych výrazov (spája sa s rozličnými spojkami al. časticami a tvorí s nimi jednu významovú a intonačnú jednotku): len čo, zried. i len toľko čo spojkový výraz uvádzajúci časovú vetu, pričom začiatok hlavného deja je úzko viazaný na uskutočnenie deja vety vedľajšej: Len čo bude Hlavaj chytený, vybavím tvoju vec u Árona. (Urb.) Len čo prídu zo školy, už mi pomáhajú. (Al.) Len toľko čo ho Potocký usadil, začal hovoriť. (Kal.);
len keď spojkový výraz vyjadrujúci neočakávaný obrat, prekvapenie v deji, prekvapujúci začiatok nového deja, iba keď: Keď sa už hodne zmrklo, len keď sa tu mamička zase dostavili i s perinami. (Čaj.);
len-len že, len že, zried. i len toľko že spôsobová čast. a) v spojení so záporom dokonavého slovesa v min. čase vyjadruje bezprostrednú blízkosť, možnosť dajakého deja, ktorý sa jednako len neuskutočnil (= takmer, skoro, už-už): Len-len že sa nahlas nezasmial. (Urb.) Žofa len toľko že neumrela. (Kuk.); b) v spojení s kladným slovesom blíži sa významu výrazov sotva, horkoťažko: Sivé koníky len-len že bolo vidno pod horou. (Min.)