kôra kôry kôr ž. 1. ▶ vonkajšie pletivo osi al. koreňa niektorých rastlín; vrchná vrstva drevín: hrubá, tenká, hladká k.; mramorová, popukaná k.; brezová, dubová, smreková k.; olupovať kôru stromov; Stretli sme muža, ktorý skúmal krivý, vetrom okmásaný divý strom so zvráskavenou kôrou. [I. Štrpka]; pren. Senzácie z predošlých dní nadobúdajú kôru všednosti. [Š. Žáry]
2. ▶ vrchná tvrdšia vrstva niečoho podobná povrchovej vrstve drevín: pôda pokrytá ľadovou kôrou; sušená pomarančová k.; pridať do cesta postrúhanú citrónovú kôru □ geogr. zemská kôra obal Zeme; lek. mozgová kôra vrstva pokrývajúca mozog; kôra obličiek vonkajšia vrstva obličkového tkaniva
▷ zdrob. ↗ kôrka; zdrob. kôročka, kôrčička ↗ kôrka
kôrka -ky kôrok ž. 1. zdrob. ▶ menšia, tenšia kôra: citrónová, pomarančová k.
2. ▶ tvrdší povrch na upečenom chlebe, mäse a pod.: voňavá, pripečená k.; kurča so zlatistou kôrkou; Ten už omáľa v ústach kúsok kôrky, prevaľuje ju po bezzubých ďasnách. [P. Jaroš]
◘ fraz. žiť na/o suchej kôrke mať finančné, materiálne ťažkosti ◘ parem. všade je chlieb s dvoma kôrkami/o dvoch kôrkach človek sa stretáva všade s pozitívami aj s negatívami
▷ kôročka, zried. kôrčička -ky -čiek ž. zdrob. expr.: chrumkavá, chutná pripečená mäsová k.; suchá k. z chleba; sušiť kôročky mandarínok