kára1, -y, kár ž. dvojkolesový ľahký vozík, obyč. ručne ťahaný: ručná k.; (Zmrzlinár) s bielou károu na dvoch kolesách. (Tomašč.) pren. hovor. expr. o vozidle, hlavne o aute: Šturec doriadil káru (Karv.) auto sa pokazilo pri prudkom stúpaní cez vrch Šturec.
● hovor. expr. vliecť, ťahať k-u mať ťažký život, ťažko pracovať: Trpieť načim, vliecť káru. (Rys.); ťahá svoju k-u (Vaj.); tvrdá k. roboty (Gráf) tvrdá, ťažká robota; kára života (Rys.) ťažký život
kára2, -y ž. zastar. pokarhanie, trest, pokuta: Kára žiadneho neminie. (J. Kráľ) Náruživosti sú kára božia. (Kuk.) Kedy príde kára božia na vás. (Vans.); Neujde káre. (Jes.)