jednako1 čísl. druhová príslovková blíži sa významu príslovky ▶ vyjadruje druhovú jednotu v spôsobe vykonania, jednakým spôsobom, zhodne, totožne: rozdeľ to j.!; musí to byť j.; postupovali j.; Či krížom, lebo pozdĺž režem vrubový rez, vždy sa odreže jednako. [V. Ferko]
jednako2 spoj. priraďovacia 1. i v spojeniach a jednako, ale jednako, no jednako ▶ vyjadruje odporovací vzťah s odtienkom prípustky; syn. a predsa, ale predsa: bol až na ôsmom mieste, j. nevyzeral sklamaný; pozná veľa ľudí, a j. sa cíti osamelý; bolo už neskoro, (ale) j. sa neponáhľal; dlho hútali, no j. nič nevymysleli 2. ako súčasť dvojčlenných výrazov hoci - jednako, i keď - jednako, aj keď - jednako, síce - jednako ▶ uvádza hlavnú vetu, v ktorej dej sa nevyvíja v súlade s okolnosťou naznačenou vo vedľajšej vete s významom prípustky; syn. hoci - predsa: hoci s námahou, j. preteky dokončil; aj keď mala slušné výsledky, j. to nestačilo na postup; i keď sa bránil, j. ho premohli; síce príbuzný, ale j. len iný systém; A hoci bez jediného slovíčka výčitky, jednako na ňu hľadeli tak, že rozumela. [K. Horák]
jednako3 čast. ▶ vyjadruje platnosť výpovede napriek predchádzajúcim al. inak súvisiacim okolnostiam, (ale) aj tak, (ale) i tak, predsa len, napriek všetkému: a j. je to pravda; niečo tomu j. chýba; ale vy mu j. nesiahate ani po členky; Ale jedno by som jednako ešte chcela... [A. Chudoba]