jačať -í -ia nedok.
1. vydávať prenikavý nepríjemný zvuk: píly, sirény j-ia; expr. deti j-ia vrieskajú
2. expr. veľmi hlasno volať, kričať: chcem loptu, j-í chlapec
jačať -čí -čia (ne)jač! -čal -čiac -čiaci -čanie nedok.
jačať -čí -čia (ne)jač! -čal -čiac -čiaci -čanie nedok. expr. 1. ▶ veľmi hlasno kričať; syn. vrieskať, vrešťať: prenikavo, hystericky, zdesene j.; j. od radosti; j. ako šialený; publikum jačí; dav jačal od vytrženia; Pri vode jačali decká, našli kraba a báli sa ho vopchať do hrnčeka. [N. Tanská]; Ona mlčala aj v situáciách, keď ostatné ženy jačali alebo robili scény. [M. Bátorová] 2. ▶ (o strojoch, o nástrojoch) vydávať nepríjemný, prenikavý zvuk: klaksóny jačia; motorová píla prenikavo jačí; ozývalo sa jačanie z blízkej fabriky ◘ fraz. jačí, akoby ho z kože drali kričí veľmi hlasno a prenikavo ▷ dok. ↗ zajačať
jačať p. kričať 1, plakať
kričať 1. vydávať hlasný, prenikavý hlas, zvuk (o živých tvoroch, najmä o ľuďoch) • volať (niečo pritom oznamovať): z diaľky na nás kričia, volajú • kríkať (Tatarka, Timrava) • robiť krik: deti na dvore kričia, robia krik • vykrikovať • vykríkať • vyvolávať (s prestávkami): ešte dlho za nami vykrikovali, vyvolávali • pokrikovať • zried. pokríkať (prerušovane): pokrikovať na hráčov • expr.: revať • vyrevovať • vyrevúvať • vrieskať • vyvreskovať • vyvreskúvať • vrešťať: reval, vrieskal na nás z plného hrdla; opice vrešťali • expr.: škriekať • škrečať (škrekľavo kričať) • expr. ziapať (zlostne, nahnevane) • pejor.: jačať • bľačať • bliakať • vybľakovať • vybľakúvať (nepríjemne al. ako zviera): jačal od hrôzy; Nebliakaj na mňa! • expr.: zavýjať • ujúkať • ryčať • ručať (ťahavo): ryčala od bolesti • expr. štekať • brechať (zlostne): ustavične na seba štekali • expr.: hulákať • hučať • húkať (nepríjemne): huláka, húka na deti • expr. hrmieť (kričať hromovým hlasom) • expr.: hartusiť • hartušiť (znepokojovať krikom) • nár.: harmantiť • hvečať • hriakať • herbeľovať
2. p. biť sa 2
plakať slzami a obyč. i zvukmi a vzlykmi prejavovať pocity žiaľu, smútku, bolesti, hnevu a pod. • slziť: plače, slzí nad rodinným nešťastím • expr. plačkať • kniž.: roniť slzy • prelievať slzy • expr. cediť slzy: roní, prelieva slzy nad svojím osudom • vzlykať • expr.: fňukať • fikať (plakať s prerývaným hlasným vdychovaním vzduchu) • poet. lkať • expr.: smokliť • smokliť sa • pejor. sopliť (sa): Nesmokli sa už! Nesopli sa už! • expr. smrkať (plakať a pritom poťahovať vzduch nosom): pri dojímavej kázni mnohí smrkali • expr. mrnčať (slabo plakať; o dieťati) • pren. pejor.: mraučať • mravčať • kňučať • skučať • gajdovať • drumbľovať • gaudžať • gavdžať: decko mraučalo, gajdovalo, gaudžalo celú noc • expr. škvrndžať (Beňo) • hovor. expr.: muzikovať • koncertovať • organovať: vedľa ktosi žalostne muzikuje, koncertuje • nariekať (usedavo plakať) • kvíliť (prenikavo, žalostne plakať) • expr. zdýmať (Dobšinský) • expr.: revať • rumázgať • rumádzgať • rumácať • ručať • rúkať (hlasno plakať) • hovor. expr.: vrieskať • vrešťať • ziapať • jačať • húkať • bliakať • zavýjať (veľmi hlasno, prenikavo a obyč. zo zlosti plakať) • vyplakávať • expr.: vyrevúvať • vyrevovať • hovor. expr.: vyvreskúvať • vyvreskovať • vybľakúvať • vybľakovať (jednostajne, nepretržite plakať) • poplakávať (si) (chvíľami, obyč. ticho plakať): v kúte si poplakáva za stratenou hračkou
p. aj smútiť, bedákať
škriekať vydávať ostré, prenikavé hrdelné zvuky (o zvieratách); expr. prenikavo kričať, hovoriť (o ľuďoch) • škrečať • expr. škrekotať: žaby, sojky škriekajú, škrečia, škrekocú; dieťa zlostne škrieka • vrieskať • vrešťať: opice vrieskajú, vreštia; vedľa vrieskajú podgurážení hostia • expr.: ziapať • jačať • hurtovať (o ľuďoch): ziape, hurtuje na deti; jačí, akoby ho drali
p. aj kričať
vrieskať 1. (o zvieratách) vydávať vresk, škrek • vrešťať: opice vrieskajú, vreštia • škriekať • škrečať: straka škrieka, škrečí
2. expr. (o ľuďoch) vydávať prenikavý hlas • expr.: vrešťať • vyvreskúvať: majster vrieskal, vyvreskúval na robotníkov; vrešťala ako nepríčetná • kričať • robiť krik: deti vrieskajú, kričia, robia krik • expr.: revať • vyrevúvať (hlbším hlasom kričať) • expr.: škriekať • škrečať • jačať (škrekľavo al. vysokým hlasom kričať): jačať od bolesti • expr. ziapať (zlostne kričať) • expr. hrmieť (hromovým hlasom kričať) • expr.: bľačať • bliakať • vybľakovať • vybľakúvať (nepríjemne al. ako zviera) • expr.: zavýjať • ujúkať • ryčať • ručať (ťahavo kričať): zavýjal od strachu • expr.: štekať • brechať • havkať • hučať • húkať • hulákať: Neštekaj, nehulákaj na mňa! • expr.: hartusiť • hartušiť • hurtovať: Kto to tu hurtuje? • nár.: harmantiť • hvečať • herbeľovať
3. p. plakať
výskať vydávať prenikavý, vysoký hlas (obyč. od radosti) • expr. výskotať: dieťa výskalo, výskotalo od radosti • ujúkať • hajúkať (vyslovovať pritom citoslovce ujú): tanečnice výskajú, ujúkajú • hahákať (vyslovovať pritom citoslovce hahá) • expr.: vrieskať • vrešťať • jačať • ziapať (prenikavo, nepríjemne výskať, kričať): deti vrieskajú, ziapu pod oblokmi • pejor. zavýjať (vydávať prenikavý, ťahavý, nepríjemný zvuk): zavýja od radosti
jačať, -í, -ia nedok. expr.
1. kričať, vrieskať; hlasite plakať, nariekať: Dievka mravčí, jačí, ani čo by sa jej blížila posledná hodina. (Kuk.) Začne kričať, jačať, o pomoc zavolá. (Laz.);
pren. hovoriť, rozprávať s krikom, nepríjemne hlasno: Stoj! — naňho akýsi hladolet jačí. (Sládk.) Ľudkovia, pokoj mi dajte... — jačal Áron. (Urb.)
2. vydávať ostrý, prenikavý, nepríjemný zvuk: jačanie píly, trúby, sirény; hudba jačí, husle jačia;
dok. zajačať i zjačať
jačať nedok. 1. strsl, zsl, spiš expr. kričať, vrešťať (o ľuďoch): Iba tag jačali tí chlapi (Pondelok RS); Gazda jačal, šeci sa poľakaľi (Vavrečka NÁM); Nejädž uš kelo, ešče či ni taj najhorši! (Brusník REV); Ňejač teľo! (Markušovce SNV) 2. jtrenč prudko tiecť: Voda dolu cestú jačí (Bošáca TRČ)
jačať [ja-, je-] ndk vydávať prenikavý nepríjemný zvuk; škriekať; vrieskať: ano, byt y gečeli a kormutili se wody geho (mora) (MV 1676); (oni) na kazatedlnicych kričj a gečj (FP 1744) F. kolko dni pred s. Markom žabi gačga, tolko po ňom mlčat budu (PR 18. st) o kŕkaní