jačať, -í, -ia nedok. expr.
1. kričať, vrieskať; hlasite plakať, nariekať: Dievka mravčí, jačí, ani čo by sa jej blížila posledná hodina. (Kuk.) Začne kričať, jačať, o pomoc zavolá. (Laz.);
pren. hovoriť, rozprávať s krikom, nepríjemne hlasno: Stoj! — naňho akýsi hladolet jačí. (Sládk.) Ľudkovia, pokoj mi dajte... — jačal Áron. (Urb.)
2. vydávať ostrý, prenikavý, nepríjemný zvuk: jačanie píly, trúby, sirény; hudba jačí, husle jačia;
dok. zajačať i zjačať