intonácia -ie pl. G -ií D -iám L -iách ž. ⟨lat.⟩ 1. lingv. ▶ zvuková modulácia rečového prehovoru prejavujúca sa v melódii, dôraze, prestávke, tempe, rytme a v zafarbení hlasu: stúpavá, klesavá i.; vetná i.; i. zisťovacej otázky; akútová i. v praslovančine realizovaná ako vyšší tón na konci slabiky, stúpavá; cirkumflexová i. v praslovančine realizovaná ako vyšší tón na začiatku slabiky, klesavá 2. hud. ▶ správne nasadenie výšky tónu (hlasom al. hudobným nástrojom); vyrovnanie zvuku jednotlivých tónov nástroja: mať dobrú, zlú intonáciu; okrem hry na hudobnom nástroji musí každý uchádzač zvládnuť teóriu a intonáciu 3. hud. ▶ melodické črty charakteristické pre hudbu určitého národa al. skladateľa: Pomocou príznačných hudobných intonácií [Cikker] vykresľuje vonkajšie prostredie, v ktorom sa príbeh odohráva. [LT 1998]