iba
I. spoj.
1. priraď. odporovacia uvádza vetu, ktorá obmedzuje platnosť toho, čo sa tvrdí v predchádzajúcej vete (= len): Všetky panny tancovali, iba jedna stála. — Každý mal vo vleku samoviazač, iba ostatné dva vliekli trojradličné pluhy. (Skal.); často býva v spojení iba čo: Ticho bolo, iba čo dážď klopal. (Ondr.)
2. podraď. uvádza časové vety a) v spojení iba (čo) ... už (= len čo): Iba som prišla, už ma vyháňate. (Tim.); b) v spojovacom výraze iba keď: Vrátil sa, iba keď s Blankou prehajdákal mamine peniaze. (Tat.)
3. podraď. v spojovacom výraze iba ak (by) má význam pripúšťací a zároveň obmedzovací: Dámy v taký deň ani nevychádzajú z negližé, iba ak by čakali nejakú návštevu. (Kuk.)
4. podraď. v spojovacom výraze iba čo má význam obmedzovací: Nevesta zamĺkla, iba čo pery si dohryzie. (Tim.)
II. čast.
1. vyjadruje obmedzenie množstva al. vlastností osôb, vecí al. dejov, vyjadruje výlučnosť, len, jedine: iba dva dni, iba tu; Zastavil sa iba pred lavičkou. (Min.) Krčmárka ma od tých čias iba maznou prezývala. (Janč.); život mu visel iba na vlásku skoro zomrel, zahynul; býva pri zápore, často v spojení iba ak: Nemali už pre ňu — iba rozkazy. (Taj.) Nik sa o nás nestará, iba ak exekútori. (Mor.) Nenašli sme iba ak starú podkovu. (Taj.); býva v spojení iba čo: Deti iba čo čas tratia s ňou. (Taj.);
zried. v spojení s len pre väčší dôraz: No iba len pre jeho tuláctvo mávame „výstupy“. (Šolt.)
● žijú spolu — iba tak (Karv.) bez sobáša;
2. vyjadruje prekvapujúci začiatok nového deja, tu zrazu, keď tu zrazu, nečakane, hneď: Idem, idem, iba ti začnú skaly pukati. (Chal.)