hukot -tu m. ▶ zmiešanina nezladených, súvislých, obyč. rušivých zvukov; syn. huk, hluk, hrmot, lomoz: h. lietadiel, strojov; h. sirény, vlaku; tlmený h. lavíny, vetra; z diaľky sa ozýva h. vodopádu, divokej rieky; h. vystriedalo ticho; Posledné slová zanikli v hukote štartujúceho motora. [E. Farkašová]; V noci ma budí hukot niečoho, čo znie ako ťažké bombardéry. [DF 1999] □ robiť hukot hukotať