hruda, -y, hrúd ž.
1. kus tvrdšej zeme, hliny: drviť, rozbíjať h-y;
pren. bás. o zemi, poli, pôde, o vlasti: (Bedári) žili márnej hrude (Botto) všetko úsilie bezvýsledne venovali zemi; duch hrudou obťažený (Sládk.) ktorý stále myslí na zem
● rodná h. rodný kraj, domov, vlasť; vrátil sa k rodnej h-e, na rodnú h-u a) na otcovský majetok, b) domov, do vlasti, do rodného kraja; Svokor sú už pod hrudami dávno (Tim.) zomreli.
2. okrúhly kus nejakej masy: h. syra, masla, tvarohu; h. zlata;
hrudový i hrudný2 príd.: odb. h-á sadba sadenie priesad so zemou na korienkoch; pren. bás. Vrelosť úst mojich hasia tie vlahy, v ktorých prachu hrudného niet (Sládk.) nič pozemského;
hrudka, -y, -diek ž. zdrob.;
hrudkový príd.: h. syr;
hrudôčka, -y, -čok ž. zdrob. expr.