hrdo p. hrdý
hrdý, 2. st. hrdší príd.
1. vedomý si svojej vlastnej hodnoty al. hodnoty niekoho blízkeho al. niečoho, čo nám patrí, zakladajúci sa na niekom, na niečom; sebavedomý, pyšný, povýšený: h. na svojho otca, brata; h. na svoju vlasť, na svoj pôvod; je zámožnejší a hrdší (Šolt.); Keby len taká hrdá nebola! (Čaj.) Hrdý gazda chce na koňoch ukazovať svoju pýchu. (Gab.)
2. nár. nádherný, veľkolepý, znamenitý, skvostný, výborný: h-á večera (Tim.); hrdá spiežová valaška (Taj.); Chutí vám žinčica — začal — hrdá je, však? (Krno);
hrdo prísl.
1. sebavedome; pyšne, povýšene: h. si počínať (Tim.); Pohodila hrdo hlavou. (Kuk.) Maroš hrdo kráča vedľa otca. (Ráz.);
2. nár. nádherne, skvostne, veľkolepo: h. oblečený (Tim.); Doma za ten čas sestrám bolo hrdo. (Dobš.) hrdosť, -ti ž. vedomie vlastnej hodnoty al. hodnoty niekoho blízkeho, niečoho, čo nám nejako patrí; sebavedomie, pýcha, povýšenosť: chlapská, ženská h., otcovská, rodičovská h.; Nevie ani, ktorou nohou má skôr stúpiť od hrdosti. (Tim.)