horizont -u m. ‹g›
1. časť zemského povrchu viditeľná z určitého stanovišťa; jej medzná hranica, obzor: slnko vystúpilo nad h.; pren. duševný obzor, rozhľad: má úzky h.; politický h.; geod. skutočný h. sústredná guľová plocha prechádzajúca daným bodom; zdanlivý h. dotyková rovina kolmá na smer zemskej tiaže v danom bode; nulový h. guľová plocha nahrádzajúca nulovú hladinovú plochu, geoid; umelý h. vodorovná zrkadliaca plocha (napr. ortuti v miske)
2. geol. poloha al. vrstva líšiaca sa nejakým znakom: h. podzemnej vody vrstva vody vypĺňajúca póry v zemine nad nepriepustným podložím; poľn. pôdny h. vrstva pôdneho profilu s rovnakými fyzikálnymi, fyzikálnochemickými, chemickými a biologickými vlastnosťami vznikajúcimi počas pôdotvorných procesov; ban. oddiel ložiska vo zvislom smere, banské poschodie
3. div. súvislé vykrytie pozadia a bokov javiska, ateliéru al. štúdia
4. filoz. (vo fenomenológii E. Husserla) základné štruktúrne určenie skutočnosti