hnev -vu pl. N -vy m. 1. iba sg. ▶ pocit a silný prejav neprijatia určitého stavu vecí, prejav prudkého rozčúlenia, pobúrenia, pohoršenia; syn. zlosť: spravodlivý, bezmocný h.; h. na neporiadky; nával, výbuch hnevu; potláčať h.; dusiť v sebe h.; vyvolať niečí h.; h. ho už prešiel; urobiť niečo z hnevu; očervenieť, zblednúť, triasť sa od hnevu; horieť, sršať hnevom; dať sa strhnúť hnevom; Hnev mu však nezahmlil rozum. [H. Zelinová]; Zasa si s hnevom i zahanbením spomenul, ako v nedeľu celé popoludnie presedel v komore. [A. Baláž]
2. iba sg. ▶ silný citový odpor; syn. nepriateľstvo, nenávisť: rozísť sa v hneve; V hneve odídu, otec? [Ľ. Smrčok]; Napíše Julke Grečovej. Aby vedela, že už je po hneve. [K. Lazarová]; Vo svete vládne hnev a nenávisť. [P. Bunčák]
3. často pl. hnevy hovor. ▶ prerušenie stykov pre nedorozumenie; syn. roztržka, spor: manželské hnevy; zabudnúť na staré hnevy; Vždy si myslí, že sú to len také dievčenské hnevy. [V. Mináč]
◘ fraz. ide ho rozdrapiť od hnevu al. ide puknúť od hnevu veľmi sa hnevá; vyliať si hnev na niekom, na niečom nasmerovať na niekoho, na niečo prejav hnevu (často neopodstatnene), a tak si uľaviť ◘ parem. hnev je zlý radca nahnevaný človek sa obyč. zle rozhoduje