Slovníkový portál Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV

hlučný príd.

1. hlasný, hrmotný, lomozný: h. smiech, stroj, h-á hudba

2. rušný, živý: h-á križovatka;

hlučno, hlučne prísl. i vetná prísl.: h. sa správať; je tu h.;

hlučnosť -i ž.: stupeň h-i

hlučnosť -ti ž.

hlučnosť -ti ž. 1. ▶ miera hluku, zmiešaniny zvukov: nadmerná h. diaľnice; ochrana proti hlučnosti; znížiť h. motora; zmerať h. v kabíne automobilu; obyvatelia sú postihnutí hlučnosťou letiska
2. ▶ veľmi hlasné, rušivé správanie: novoročná oslava vyznačujúca sa spevom a hlučnosťou; tradičná h. fanúšikov pri futbalovom zápase; Svojou hlučnosťou, alkoholickou podguráženosťou akoby chcel zahlušiť všetko, čo okolo neho víri. [KŽ 1962]

hlučný príd.

1. hlasný, hrmotný: h. hovor, smiech, h-á hudba;

pren. krikľavý, nápadný: h-é pochvaly (Vlč.); h-é efekty románu (Mráz);

2. rušný, živý: h-á schôdza (Rys.); h-é námestie (Kuk.);

hlučne (v prísudku i hlučno) prísl.: h. lomoziť (Rys.); h. sa zasmiať (Jégé); Vonku je veľmi hlučno. (Tim.);

hlučnosť, -ti ž.