halbočina p. hlbočina
hlbočina ž. (halbočina, hlibočina, hubočina)
1. csl hlboká voda (v rieke, jazere, mori): To zme volaľi plaň, ke_tam bola veľká voda, hlbočina (Ľavkovo TRS); Jano sa ponorel do hubočini a skoro sa zatopel (Čičmany ŽIL); F téj hlbočiňe na Bebrave son sa skoro zatokáňeu̯ (Bánovce n. Bebr.); Tak som ho (kocúra) hodzev do hlbočini, do vodi (Bučany HLO); Ňeidz do tej halbočini, bo śe zatopiš (Spiš. Štvrtok LVO); Rozbehnul śe a skočil do tej hľibočini (Orkucany SAB)
2. stržit, gem expr. miesto pod úrovňou okolia, v značnej vzdialenosti od povrchu: Tá dedžina leží v hlbošine (Kameňany REV); A f tej hlbočiňe - dva metre priestor - ňech kopá (V. Maňa VRB); hlbočinka ž. zdrob. expr. k 1: V lece sme chojeli do Lazvó, tam bola taká hubočinka, dze sa dalo dobre kúpac (Trstie ILA)
hlibočina p. hlbočina
hubočina p. hlbočina