hlasný príd. kt. dobre počuť, výrazne znejúci, hlasitý: h. hovor;
hlasno, hlasne prísl.: h. sa smiať;
hlasnosť -i ž.
hlasno, hlasne 2. st. -nejšie prísl. ▶ s veľkou intenzitou hlasu al. zvuku, silne znejúc, hlučne; syn. hlasito, nahlas; op. ticho: h. hovoriť, chrápať, pískať, stonať, vzdychať; h. sa smiať; h. protestovať; hodiny h. tikajú; pes h. zabrechal; volanie o pomoc znelo čoraz hlasnejšie; Drevená podlaha mu pod nohami hlasno zavŕzgala. [A. Baláž]; Od radosti sa rozplakala tak hlasne, že z okolitých domov ľudia povybiehali pozerať, čo sa robí. [M. Urban]
hlasný príd.
1. ktorý chce počuť, hlasitý, jasne znejúci: h. hovor, smiech;
2. fon. h-é spoluhlásky znelé;
hlasno/-ne prísl.: h. hovoriť, plakať, h. sa smiať;
hlasnosť, -ti ž. fon. znelosť (spoluhlások)