Slovníkový portál Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV

harmonika -y -ník ž. hud. nástroj, v kt. tóny vznikajú kmitaním jazýčkov v prúde vzduchu: ústna h.; ťahacia h. akordeón;

pren. hovor.: kĺbový autobus; šaty robia na chrbte h-u krčia sa

● naťahovať sa ako h. do šírky al. dĺžky;

harmonikový príd.

harmonikový [-n-] -vá -vé príd.

harmonikový [-n-] -vá -vé príd. 1. ▶ vzťahujúci sa na harmoniku, hudobný nástroj; súvisiaci s harmonikou; určený pre harmoniku; hraný na harmonike: harmonikové klávesy, gombíky; h. virtuóz; harmoniková melódia; harmonikové sólo
2. hovor. ▶ tvarom al. spôsobom pohybu pripomínajúci ťahaciu harmoniku: veľký h. kufor; historický h. fotoaparát; h. chrbát knihy; h. autobus veľkokapacitný kĺbový; harmonikové šatníkové dvere posuvné zhrnovacie; h. priechod medzi vozňami; Koč bol veľký pre šesť osôb a mal aj harmonikovú strechu. [L. Ťažký]

harmonika -y ž. ‹g›

1. hud. samoznejúci nástroj, v ktorom je sústava kovových jazýčkov rozochvievaná vzduchovým prúdom: ťahacia h.; fúkacia, dychová, ústna h.; pianová h.; chromatická h.

2. vec podobná (ťahacej) harmonike: h. zobrala všetkých cestujúcich kĺbový autobus; h. radiátora; z trojstupu sa stala h.;

harmonikový príd.: h-é mechy – h-é dvere; h-á brána skladacia

harmonika, -y, -ník ž.

1. druh jazýčkového hudobného nástroja: ústna, fúkacia, ťahacia, chromatická h.

● roztiahnuť tvár ani h-u (Ráz.) do širokého úsmevu; ťahať sa ako h. o roztiahnutom zástupe;

2. niečo poskladané do hustých záhybov ako mechy na ťahacej harmonike (napr. zriasená časť čižmy pri členku): Ale čižmy nedajbože obuť. V harmonike sa mi noha zastavovala. (Jes.);

harmonikový príd.