hanblivý príd. kt. sa hanbí, ostýchavý, okúňavý; svedčiaci o tom: h-é dieťa; h. úsmev;
hanblivo prísl.;
hanblivosť -i ž.
hanblivo 2. st. -vejšie prísl. ▶ hanblivým, plachým, nesmelým spôsobom; s rozpakmi, s neistotou; syn. ostýchavo: h. skloniť hlavu; h. odpovedať na pozdrav; dievča pôsobilo h.; h. okukoval dievčatá; žena sa zapýrila a h. sklopila oči; mládenec sa trochu h. usmial; Chlapci hanblivejšie, dievčatá vrúcnejšie bozkávali svojho nového otca. [L. Ťažký]; Neohrabane a hanblivo sa jedným prstom dotkol jej ruky. [LT 1998]
hanblivý (nár. i haneblivý) príd. pociťujúci hanbu, stud; ostýchavý, plachý, nesmelý: h-é dievča; h. úsmev; haneblivá dievčička (Taj.);
hanblivo (nár. i haneblivo) prísl.: h. sa usmiať, h. sa pozrieť na niekoho;
hanblivosť (nár. i haneblivosť), -ti ž.