hanblivý príd. kt. sa hanbí, ostýchavý, okúňavý; svedčiaci o tom: h-é dieťa; h. úsmev;
hanblivo prísl.;
hanblivosť -i ž.
hanblivý -vá -vé 2. st. -vejší príd.
hanblivý -vá -vé 2. st. -vejší príd. ▶ ktorý sa veľmi hanbí, prejavuje nesmelosť, plachosť, rozpaky (často vo vzťahu k ľudskému telu); svedčiaci o tom; syn. ostýchavý, plachý: hanblivé dievča; h. starý mládenec; h. úsmev; hanblivé mlčanie; h. výraz tváre; bol od prírody trošku h.; Nechcel som sa ho opytovať ďalej: bol zrejme v týchto veciach neskúsený a hanblivý. [V. Mináč]; Vždy bola hanblivá, nikdy som sa na ňu nesmel pozerať, keď sa obliekala alebo vyzliekala. [D. Dušek]; Ja som taký hanblivejší, tak som si len tak pre seba, popod nos recitoval. [P. Vilikovský]
hanblivý ktorý je málo smelý; ktorý sa vyznačuje hanblivosťou, plachosťou; svedčiaci o takej vlastnosti • ostýchavý: hanblivý, ostýchavý mládenec; ostýchavé úsmevy, slová • okúňavý • zdráhavý (hanblivo váhavý): okúňaví, zdráhaví návštevníci • cudný (hanblivý, zdržanlivý v intímnom živote): cudné dievča, cudný pohľad • kniž. prudérny (prepiato hanblivý): prudérni ľudia • pricudný (príliš cudný) • plachý • nesmelý (ktorý má málo sebaistoty): plachá, nesmelá osoba; plaché, nesmelé správanie
plachý 1. ktorému chýba odvaha, ktorý sa ľahko vystraší; ktorý je neistý medzi ľuďmi (o človeku); svedčiaci o plachosti • bojazlivý • nesmelý (op. smelý, odvážny): plaché, bojazlivé, nesmelé dievča; plachý, bojazlivý, nesmelý pohľad • ľakavý • ustrašený • ustráchaný • ustrachovaný: ľakavé, ustrašené dieťa; ustráchaný, ustrachovaný hlas • hanblivý • ostýchavý: hanblivé, ostýchavé dotyky • rozpačitý (nesmelý, a preto nerozhodný): plachý, rozpačitý pokus prehovoriť v spoločnosti • zakríknutý • zahriaknutý • utiahnutý (ktorý nemá sebavedomie): zakríknutý, zahriaknutý, utiahnutý školáčik • uzavretý • samotársky (strániaci sa spoločnosti): bol uzavretým, samotárskym romantikom • jemný • letmý (veľmi krátky, takmer nebadateľný): jemný, letmý bozk • expr.: plachučký • plachunký • poet. zried. plašivý: plašivý zrak, plašivá myseľ (Sládkovič)
2. ktorý sa ľahko vyplaší, ktorý uteká pred všetkým rušivým; strániaci sa človeka (o zvieratách; op. krotký) • bojazlivý: plachá, bojazlivá srnka • plašivý • ľakavý: plašivý, ľakavý kôň • neskrotený • nedomestikovaný • neprítulný • divý (op. skrotený, domestikovaný, prítulný): neskrotené, nedomestikované, neprítulné, divé mačiatka • expr.: plachučký • plachunký: plachučké vtáčatko
3. p. krátky 1
zdržanlivý ktorý mierni prejavy svojich citov; ktorý zachováva mieru v prejavoch, v jedení, pití a pod.; svedčiaci o tom • umiernený: je zdržanlivý, umiernený vo svojich prejavoch; umiernená politika • mierny • nevtieravý • diskrétny: je to veľmi mierny, diskrétny človek • rezervovaný • odmeraný (zdržanlivý v správaní): zachováva si rezervovaný, odmeraný postoj • chladný • studený • oficiálny (zdržanlivý v správaní sa): chladný, oficiálny tón reči; studený úsmev • striedmy (zdržanlivý v pôžitkoch): vedie striedmy život; je striedmy v nárokoch • abstinentský • abstinentný (zdržanlivý v pití alkoholu): má abstinentské zásady • asketický • expr.: kláštorný • kláštornícky: žiť asketickým, kláštorným životom • cudný • mravný • čistý • hanblivý (zdržanlivý v pohlavnom živote): cudná, čistá dievčina; hanblivý chlapec • uzavretý • neprístupný • nekomunikatívny • upätý • odmietavý (zdržanlivý v spoločnosti): je to uzavretý, upätý človek • hovor. škrobený • pren. kožený (zároveň predstieraný): škrobený, kožený výraz tváre
hanblivý (nár. i haneblivý) príd. pociťujúci hanbu, stud; ostýchavý, plachý, nesmelý: h-é dievča; h. úsmev; haneblivá dievčička (Taj.);
hanblivo (nár. i haneblivo) prísl.: h. sa usmiať, h. sa pozrieť na niekoho;
hanblivosť (nár. i haneblivosť), -ti ž.
hanblivý príd. (hanebliví, hambľiví, haňbľiví) csl ostýchavý, plachý: Vieš, ftedi som bou̯ hrozňe haňbľiví (Krivá DK); Hamblivuo je to vaše ďieuča (Bobrovec LM); To ďieuča je haňeblivé, ale tá druhá, to je rajda (Návojovce TOP); Šva si takí hambliví? (Sirk REV); Mój sin je strašne hanebliví (V. Rovné BYT); Velice je hanblivá (Bošáca TRČ); Tote dzifčata take hambľive (V. Šariš PRE); Co śi taki haňebľivi (Žakarovce GEL)
haneblivý p. hanblivý
hanblivý [-mb-, -n(e)b-] príd 1. pociťujúci hanbu, ostýchavý, cudný: bywsse welmi hanebliwá (WP 1768); ona hambliwa biwsse nic neodpowedala (NHi 1791) 2. urážlivý, potupujúci, znevažujúci: nepoctiwimy a hanbliwimy slowy znewažal pana (JANOVCE 1724); hanebliwe recj, utrhanj, zlorecenstwj kriwe (RP 18. st) 3. ohavný, hanebný, mrzký: piisne a slowa hanebliwe (SK 1697); haneblivy hrich (B. BYSTRICA 1704); haněbliwé, nečisté a oplzlé reči (MP 1718) 4. potupný: ukrutnu a hanebliwu smrt (KP 18. st); pokuta bila hanebliwá, keď do nahu bil wizlečzeni (SJ 18. st); -e prísl k 1: on by przimluwil swym hanebliwie (ŽK 1443); hanebliwe obnažowati se (BlR 18. st); -osť ž 1. ostýchavosť: panenská haňebliwosť (BR 1785); detinska hanebliwost (KT 1753); 2. potupnosť, potupa: weliká, ohawná potupa a haňebliwosť, kterú trpá (WP 1768)