hanbiť -bí -bia -bi! -bil -biac -biaci -bený -benie nedok.
hanbiť sa -bí sa -bia sa -bi sa! -bil sa -biac sa -biaci sa -benie sa nedok.
hanbiť -bí -bia -bi! -bil -biac -biaci -bený -benie nedok. zried. (koho) ▶ uvádzať do hanby, spôsobovať pocit hanby, zahanbenia; syn. zahanbovať: h. syna výčitkami; nehanbi to dieťa!
hanbiť sa -bí sa -bia sa -bi sa! -bil sa -biac sa -biaci sa -benie sa nedok. 1. (za koho, za čo; pred kým) ▶ mať pocit hanby, zahanbenia, studu, obyč. pre niečo neželateľné, nesprávne, odsúdeniahodné: h. sa za svoju minulosť, za svoje skutky, za svoju výbušnosť; nemáte sa za čo h.; nemusíš sa za mňa h.; h. sa za svoj pôvod, za svoj neúspech; hanbí sa za seba, sám pred sebou; za svoje povolanie sa nehanbí; za svojich príbuzných sa trochu hanbila; hanbili sa za to, čo vykonali; V hale je tma, nuž sa nemá pred kým hanbiť za slzy. [L. Ťažký]; Každý má tajomstvá a pocity, za ktoré sa hanbí. [LT 1998] 2. (koho; pred kým; ø; s neurčitkom) ▶ byť plachý, hanblivý, nesmelý, pociťovať ostych; syn. rozpakovať sa: h. sa cudzích ľudí; h. sa vyznať svoje city; hanbím sa priznať, koľko zarábam; hanbí sa pred ženami; hanbí sa ju osobne vyhľadať; ponúkni sa, nehanbi sa, vezmi si!; poďte ďalej, nehanbite sa!; veľmi som sa ho hanbila; Sedemročné chlapča sa viditeľne hanbí. [Pc 1998] ◘ fraz. expr. hanbiť sa ako [zbitý] pes veľmi sa hanbiť; hanbiť sa do krvi veľmi sa hanbiť; hanbiť sa niekomu pozrieť do očí/ukázať na oči mať pocit viny pred niekým; že sa nehanbíš! al. môžeš sa hanbiť! al. hanbi sa! výčitky za hanebný čin, za bezočivosť ◘ parem. kto sa hanbí, má prázdne gamby kto je nesmelý, nevýbojný, je v nevýhode ▷ opak. hanbievať sa -va sa -vajú sa -val sa
hanbiť porov. pokoriť
hanbiť sa mať pocit hanby, zahanbenia: hanbí sa, lebo klamal • ostýchať sa (mať pocit ostychu, zahanbenia; trocha sa hanbiť): ostýcha sa prijať jedlo • červenať sa • pýriť sa: môžu sa červenať za ten čin • zastaráv. ženírovať sa: ženírovala sa o tom hovoriť • zastaráv. stiesňať sa (Tajovský) • byť v rozpakoch/v pomykove • rozpakovať sa • okúňať sa: pred verejnosťou bola v rozpakoch; rozpakovala sa, okúňala sa vyznať z citov • pohanbievať sa (trocha sa hanbiť) • niž. hovor.: ondieť (sa) • ondiať (sa) • tentovať sa: Zoberte si, neondejte sa!
ostýchať sa kniž. prejavovať ostych, hanblivosť, nesmelosť • pohanbievať sa • hanbiť sa (trocha): vo väčšej spoločnosti sa ostýcha; pohanbieva sa, hanbí sa priznať • byť nesmelý • byť plachý • byť rozpačitý: dieťa je pred otcom nesmelé, plaché, rozpačité • zastar. stiesňať sa • zastaráv. ženírovať sa: neženírovali sa prísť bez pozvania • expr.: ošívať sa • onačiť sa • nár. hákliť sa (pri vyhýbaní): ošíva sa povedať mu pravdu • okúňať sa • otáľať • okolkovať (prejavovať nerozhodnosť): okúňa sa prijať dar
hanbiť sa, -í, -ia nedok.
1. (koho, pred kým, s neurč. i bezpredm.) mať pocit hanby, studu: hanbiť sa sveta pred svetom, pred ľuďmi; h. sa sám seba; h. sa priznať, h. sa ukázať ľuďom na oči; h. sa za zlý, nepekný skutok
● že sa hanbíš (nehanbíte)! vyjadrenie rozhorčenia nad nehanblivosťou, bezočivosťou; hanbi sa!, hanbite sa!, môžeš sa hanbiť! výraz opovrhnutia za nejaký hanebný čin; h. sa do krvi, do duše, ako pes veľmi;
2. byť plachý, hanblivý; ostýchať sa: Kto sa hanbí, má prázdne gamby (prísl.) nesmelým sa málo ujde.
3. (za koho, za čo) nehlásiť sa, nepriznávať sa k niekomu, k niečomu verejne: h. sa za svoj pôvod, za svojich príbuzných; za takú prácu sa nemusí hanbiť o dobre vykonanej práci
|| hanbiť nedok. zried. (koho) zahanbovať, uvádzať do hanby, zapríčiňovať pocit hanby (najmä výčitkami) (Vaj.)
hanbiť nedok. zvol, strenč spôsobovať pocit hanby, zahanbovať, ponižovať (koho, pred kým): Hanbiu̯ ma pret celím svetom (Detva ZVO); Ňehambi hu, plače! (Prosné PB)
hanbiť sa nedok. (haňbiť sa, handbiť sa) 1. csl mať pocit hanby, studu: Ke_com sä já misela haňbiť, ňech sä haňbí aj druhá (Žaškov DK); Hambiľi sa, že sa im dostalo (Detva ZVO); Hňeskáj sa luďé už ňehanbá aňi ti najškareččié skutki páchat (Bošáca TRČ); Možeš sa haňbit, taká veliká roba, a neví sa ešče učesat (Skalica); Aľe von še už jag vojag haňbel priňesc pogač (Rozhanovce KOŠ); Ja śe haňbu daco taki hutorec (Sobrance) F. haňbim še jak pes (Brezina TRB) - veľmi sa hanbím; uš se ani mag nehambí (Kameňany REV) - vôbec sa neostýcha; chto sa hanbí, má suché ganbi (Bošáca TRČ), do sa hambí, má prázné gambi (Lukáčovce HLO) - nevýbojný je v nevýhode 2. csl verejne sa nepriznávať; hanbiť sa za niekoho, za niečo: Haňbiu̯ sa za maťer, že bola z inej ďeďini (Krivá DK); Ten muž sa za ňu hambiu̯ (Detva ZVO); Šva se hambíš aj za mne? (Revúca); Tí bi sa bili (za to) hanďbili (Hlboké SEN); Sprvoti sa hanbiu̯ za to, že abi zajatec bou̯ u neho kočiš (Dobrá Voda PIE)
handbiť sa p. hanbiť sa
hanbiť [-nb-, -mb-, -ňb-] ndk uvádzať do hanby, zahanbovať: len ma telko nehambite (KRUPINA 1739); h. sa mať pocit hanby: ty malyunyki, hanby se (TURIEC 1590); do smrti se budu za niu hanbitj (V. ČEPČÍN 1660); pani Petrocka sa us hambi, ze sa dosawat neslahla (RADVAŇ 1705); nech se háňbj člowek ukrutnym bywati (BlR 18. st)