haluz -e L -i mn. -e G -í ž. konár, vetva: vtáča sedí na h-i;
halúzka -y -zok ž. zdrob.
halúzka -ky -zok ž. zdrob.
haluz1 -ze L -zi pl. N -ze G -zí ž. 1. ▶ tenšia ohybná časť stromu al. kra, spravidla vyrastajúca z kmeňa a tvoriaca korunu; syn. konár, vetva: odlomená h.; vrchné, spodné haluze čerešne; hrčavá buková h.; zbierať suché haluze; odtínať haluze; zachytiť sa o h.; potknúť sa o popadané haluze; Vyplašená veverička, ktorá už zasa vyšla z dutiny, skáče z haluze na haluz. [L. Ťažký]; Vyšplhal som sa po nízkej haluzi na strom. [V. Šikula] 2. zastaráv. ▶ súčasť istého rodinného al. národného spoločenstva, vetva: Tí vonku predstavovali mŕtvu haluz, ich deti ešte vedeli po slovensky. [L. Mňačko]; Otvorila dvere do izbice, kde sa na posteli počínali a rodili nové haluze smrečianskeho stromu. [H. Zelinová] noví potomkovia ◘ fraz. píliť si pod sebou haluz škodiť sám sebe ▷ halúzka -ky -zok ž. zdrob. k 1: rozkvitnuté čerešňové halúzky; bočné halúzky; Na dvore poodsekával najprv drobné broskyňové halúzky. [J. Špaček]; halúzočka -ky -čiek ž. zdrob. expr. k 1: Nad strieškou sa kníšu halúzočky hebké. [A. Plávka]; haluzisko -ka -získ s., v sg. N a A i ž. zvel.: suché h.; buková h.; Bola by rada, keby si to povedali inokedy, keď im nebudú lomoziť nad hlavami haluziská. [J. Špaček]
haluz, -e, 6. p. -i, mn. č. -e, -í ž. konár, vetva stromu al. kra; pren. odlomená h. (Vám.) odpadlík od rodu, kmeňa ap.; h. rodiny (Škult.);
halúzka, -y, -zok ž. zdrob.
halúzka ž. 1. strsl, zsl expr. mladý výhonok na vetvách stromu: Tej ťenuškie halúske, tej sa veľmej ľachko chitale horeťi (V. Lom MK); Na halúsce sedzí ftáča (Bošáca TRČ); Z osekaních halúskí sa vážu pajše (Dúbravka BRA); 2. or, myj znak z vetvičky na ohraničenie lúky pri kosení, vieška: Veďeu̯, pokeľ má kosiť, keť tam stála halúska (Chlebnice DK); Rovno kos aš po tú halúsku! (Vaďovce MYJ)