génius -ia mn. -iovia m. geniálny človek, velikán, veľduch: hudobný g., g-iovia vedy;
pren. kniž. tvorivý g. ľudu jeho genialita
génius [-n-] génia pl. N géniovia I géniami m.
génius [-n-] génia pl. N géniovia m. ⟨lat.⟩ 1. ▶ človek s mimoriadnymi duševnými schopnosťami, s mimoriadnym nadaním: vedecký, svetový g.; matematický, počítačový g.; géniovia vedy, európskej hudby; neuznaný g.; Štúr chválil jeho farskú samotu, pre géniov ako stvorenú. [A. Lacková-Zora] 2. iba sg., D a L géniu ▶ mimoriadne duševné schopnosti, tvorivé nadanie; osobitný, jedinečný duch; syn. genialita, geniálnosť: tvorivý g. ľudstva; nezlomnosť, rozmach (ľudského) génia; mať obchodného génia; g. básnika, vedca, tvorcu; Beethovenov g.; Jeho génius viedol aj moju ruku a poznačil všetky moje obrazy. [Ľ. Zúbek]; Občas sa v ňom kmitli záblesky básnického génia. [Slo 2003] 3. pís. i genius v spojení génius loci, genius loci ▶ a) ochranný duch domu al. miesta b) kniž. duch, atmosféra určitého miesta: podľahnúť geniu loci; Usilujem sa postihnúť génia loci, ktorý má svoju špecifickú vôňu či chuť. [NP 1982]; Montmartre je esenciou života a ducha Paríža - pestrá história, umelecká bohéma, kabaret, spev. Vzrušujúci genius loci. [Pc 1996]
génius -nia m. ‹l›
1. človek, osobnosť s mimoriadnymi tvorivými schopnosťami, nadaním: vedecký, svetový g.
2. takéto tvorivé nadanie, geniálnosť, genialita: Suchoňov g.; g. národa
3. (pôvodne v rím. mytológii) strážny duch, bájna, tajomná ochranná moc, sila (zobrazovaná aj ako okrídlená bytosť); v spoj. genius loci ochranný duch domu, miesta; (dnes) pren. kniž. duch, atmosféra určitého miesta
genialita najvyšší stupeň tvorivých schopností • geniálnosť: genialita, geniálnosť vedca, básnika, skladateľa • génius: tvorivý génius ľudstva
génius 1. geniálny človek, človek výnimočných intelektuálnych a duchovných kvalít • gigant: géniovia, giganti vedy • kniž. titan: titan hudby • velikán: velikáni umenia • veľduch: veľduch svetovej literatúry • obor: duchovný obor (Vajanský) • kniž. zastar. velikáš (Alexy)
2. p. genialita
obor bytosť al. vec mimoriadneho vzrastu, mimoriadnych rozmerov a veľkej sily; pren. človek mimoriadnych vlastností (op. trpaslík) • expr. ozruta • silák: rozprávkový obor, silák; ten chlap je hotová ozruta • kniž.: goliáš • kyklop • zried. ozrutáň • expr.: ráňava • dĺžava • expr. opacha (niečo neforemne veľké) • kolos: oceľový kolos • kniž.: titan • gigant • velikán • velikáš • génius (o mimoriadnom človeku): titan, velikán vedy, génius hudby • poet. zruta
génius, -ia, mn. č. -iovia m.
1. človek vynikajúci tvorivým nadšením, veľduch: g-ovia vedy, hudby, poézie; g-ovia revolúcie; iron. neuznaný g. o človeku, ktorý sám seba pokladá za vynikajúceho;
2. (3., 6. p. -iu, bez mn. č.) neobyčajné tvorivé nadanie, najvyšší stupeň ľudských schopností, genialita: g. vedca, básnika, tvorivý g. ľudu; g. národa, Slovanstva, ľudstva; ľudský g.;
3. v rímskej mytológii božstvo bedliace nad životom jednotlivca, rodiny, rodu, kmeňa;
pren. bás. tajomná sila, tajomný duch: dobrý, zlý g.; g. smrti; To bola znamenitá myšlienka; môj dobrý génius mi ju vnukol. (Kuk.) Mária bola mu dobrým géniom. (Vaj.)
génius m lat mytol v rímskej mytológii tajomná ochranná moc, božstvo: w pohanstwj též bilo umenj o gistích zlích géniuséch (BA 1789)