erb -u m. znak, odznak (rodu, mesta ap.), címer: šľachtický e.; e. mesta Bratislavy;
erbový príd.
erbový -vá -vé príd.
erbový -vá -vé príd. 1. ▶ súvisiaci s erbom; zdobený erbom: e. prsteň; erbová pečať; erbové povesti o pôvode erbu; pred domom veje erbová zástava; hist. erbové právo; erbová listina listina, ktorou panovník potvrdzoval erb, armáles 2. ▶ ktorý je podstatou, základom niečoho; ktorý je charakteristický pre istú skupinu ľudí a pre isté obdobie, kľúčový: erbová téma; erbová postava španielskeho filmu; Básne patria k erbovým umeleckým dielam v poézii Novomeského. [S. Šmatlák]; pren. Nemali ešte stálu, erbovú vináreň. [D. Mitana] charakteristickú
erb -u m. ‹n› rodový (šľachtický), mestský, krajinský, štátny znak: e. Pálfiovcov, e. mesta Bratislavy;
erbový príd.: e. znak; e-á listina
erb, -u m. vo feudalizme šľachtický, mestský, župný, štátny znak, címer: kráľovský, kniežací, zemiansky, cechový e.;
erbový príd.: e. znak, e. prsteň zdobený erbom