elektrón -u m. fyz. elementárna častica so zápor. elektr. nábojom;
elektrónový príd.: e. mikroskop
elektrón -nu pl. N -ny m.
elektrón1 -nu pl. N -ny m. ⟨gr.⟩ fyz. ▶ elementárna, negatívne nabitá častica, súčasť všetkých atómov, v ktorých tvorí vonkajší obal: voľný e.; urýchľovač elektrónov; emitovať elektróny; elektróny sa pohybujú, kmitajú, obiehajú
elektrón2 -nu pl. N -ny m. ⟨gr.⟩ 1. hut. ▶ ľahká zliatina horčíka, hliníka a zinku používaná v leteckom a automobilovom priemysle: disky z elektrónu 2. obyč. pl. elektróny motor. profes. ▶ zliatinové disky z ľahkých kovov: nové, zimné elektróny
elektrón -u m. ‹g›
1. jad. fyz. elementárna ľahká stabilná častica so záporným elektrickým nábojom
2. hut. zliatina horčíka s hliníkom, prípadne i s malým množstvom iných kovov
3. archeol. prírodná al. umelá zliatina zlata a striebra používaná na výrobu šperkov, nádob, mincí;
elektrónový príd. k 1, 2: jad. fyz. e-é žiarenie tvorené elektrónmi, žiarenie beta; e. obal časť atómu mimo jadra so záporným elektrickým nábojom; fyz., eltech. e. mikroskop používajúci prúd elektrónov, ktorý prechádza elektrickými či magnetickými šošovkami; fyz. e-á optika zaoberajúca sa riadením prúdu elektrónov; – hut. e-á pec;
elektrónovo prísl.: e. viazaný (oscilátor)
elektrón, -u m.
1. fyz. najmenšie množstvo zápornej elektriny;
mn. č záporne nabité častice, ktoré krúžia okolo kladne nabitého jadra atómu;
2. u starých Grékov jantár, živica, na ktorej prvý raz spozorovali elektrické vlastnosti;
elektrónový príd.: e-á teória dokazujúca, že elektrina je súčiastkou hmoty; e. mikroskop v ktorom sa miesto svetelného zdroja používajú katódové lúče; e-á lampa banka vyčerpaná na vákuum, v ktorej sú uložené elektródy;
elektronický príd.: e-é prístroje v ktorých prechádza elektrický prúd cez vákuum