ešte
I. prísl.
1. vyjadruje pri kladnom prísudku trvanie stavu, deja, vlastnosti (= stále, naďalej, doteraz, posiaľ, do označeného času), pri zápornom prísudku nezačatie deja al. stavu: Izba je ešte plná tmy. (Heč.) Leto je už tu a groší nemáme ešte. (Urb.) Poznať ma ešte tak nepoznajú. (Jes.)
2. vyjadruje (najmä v spojení s podst., zám. a čísl.) množenie niečoho, pridávanie, pribúdanie (= ďalej, okrem toho, viac): Gánil k stolu, kde sedeli ešte dvaja hostia. (Jes.) Nalejte ešte z tej konvice. (Jégé) Majstrove deti ešte dva-tri razy kukli cez sklené dvere. (Taj.); dajte mi ešte, ešte raz opäť;
II. časť.
1. v spojení s 2. st. zdôrazňuje vyšší stupeň vlastnosti al. množstva: môže byť ešte horšie (Letz); ešte viac; Na jeho miesto vystúpilo čosi ešte príjemnejšieho, ešte bezpečnejšieho. (Chrob.)
2. vo výraze ešte (len) i (aj) zdôrazňuje nasledujúci výraz (= dokonca): Či ty vieš, že sa v taký čas ešte len aj krpce pyskami na päty obúvajú? (Taj.)
3. v spojení s prísl. času má význam častíc už, hneď, ihneď: Odišiel ešte toho dňa k večeru. (Urb.) Musíš teda čím skorej, a to ešte dnes ísť do Levíc. (Kal.)
4. má význam modálnej častice (= hádam, možno azda): Ešte to naostatok odškriepiš! — Oni ťa ešte o život pripravia svojím darebáctvom. (Jégé)
5. vo výrazoch ešte ta, ešte len ešte, ešte-ešte vyjadruje pripúšťanie (= ako-tak, nejako, do istej miery): S ním sa znášal ešte ta, hoci mával s ním tuhé dišputy. (Kuk.) Bolo ešte len ešte, kým črieda nebola ďaleko od hôrok. (Kuk.) Vo dne takto ešte-ešte, iba vše v tmavom kúte čo ju kýsi strach prejde. (Taj.)
III. spoj. dvojčlenná ešte (ani)... už vyjadruje prípustku: Ešte ani nesvitlo, už ho vykúrila s podpopolníkom z domu. (Dobš.) Ešte sa len otec rodí, už syn po povale chodí. (hádanka) — Ešte vlka nezabili, už na jeho kožu pili. (prísl.)
IV. cit. ešte čo, ešteže čo vyjadruje zdôraznený zápor al. údiv, prekvapenie: Ešte čo! — podotkla celkom nahnevane. (Kuk.) Ale, ba ešteže čo; to nech sa neboja. (Taj.) Richtár si zabil syna! — Ešteže čo? (Ráz.)