dvoje čísl. skupinová 1. ▶ pri pomnožných a pri podstatných menách označujúcich páry al. viazané množstvo zastupuje základnú číslovku dva; pri iných podstatných menách vyjadruje počet dva ako súhrn: d. sánok al. hovor. d. sánky; d. očí; d. dverí; d. šiat, topánok; d. detí; kúpiť d. novín; zjesť d. párkov; Mám dvoje rúk a nebojím sa nijakej práce. [V. Mináč]
2. v spojení na dvoje, vo dvoje ▶ vyjadruje počet dva ako počet častí celku: rozdeliť, rozrezať na d.; preložiť papier na d.; krčah sa rozpukol na dvoje; expr. zohnutý, skrčený vo d. (o človeku) veľmi zhrbený, nahnutý dopredu; Čas ho zaskočil a prelomil ako triesku vo dvoje. [M. Urban]
3. blíži sa významu neurčitej číslovky al. neurčitého zámena; v spojeniach jedny-dvoje, dvoje-troje ▶ vyjadruje neurčitý, približný (obyč. chápaný ako malý) počet niečoho; syn. niekoľko (málo), zopár: kúpim si jedny-d. šaty; jej túžba je mať d.-troje detí
*dvojo ↗ správ. dvoje