dvoje neskl. čísl. skup.
1. pri pomn. a pri podst. m. označujúcich páry al. viazané množstvo zastupuje zákl. čísl. a vyj. počet 2; pri iných podst. m. vyj. počet 2 ako súhrn: d. sánok, hovor. d. sánky, d. očí; d. sardiniek 2 škatuľky; d. detí
2. na d., vo d. vyj. počet 2 ako počet častí celku: rozdeliť, rozrezať na d.; preložiť (papier) vo d.
dvoje čísl. skupinová 1. ▶ pri pomnožných a pri podstatných menách označujúcich páry al. viazané množstvo zastupuje základnú číslovku dva; pri iných podstatných menách vyjadruje počet dva ako súhrn: d. sánok al. hovor. d. sánky; d. očí; d. dverí; d. šiat, topánok; d. detí; kúpiť d. novín; zjesť d. párkov; Mám dvoje rúk a nebojím sa nijakej práce. [V. Mináč] 2. v spojení na dvoje, vo dvoje ▶ vyjadruje počet dva ako počet častí celku: rozdeliť, rozrezať na d.; preložiť papier na d.; krčah sa rozpukol na dvoje; expr. zohnutý, skrčený vo d. (o človeku) veľmi zhrbený, nahnutý dopredu; Čas ho zaskočil a prelomil ako triesku vo dvoje. [M. Urban] 3. blíži sa významu neurčitej číslovky al. neurčitého zámena; v spojeniach jedny-dvoje, dvoje-troje ▶ vyjadruje neurčitý, približný (obyč. chápaný ako malý) počet niečoho; syn. niekoľko (málo), zopár: kúpim si jedny-d. šaty; jej túžba je mať d.-troje detí
*dvojo ↗ správ. dvoje
dvoje neskl. čísl. rozčl. vyjadruje počet 2 (jednotlivcov i druhov); v spojení s pomn. podst. menami má význam čísl. zákl. (v tomto prípade sa skloňuje: dvoje, -jich): d. detí; d. topánok, d. dverí
● rozdeliť, rozlomiť na dvoje, vo dvoje na dve časti