dur -u m. i neskl. s. hud. stupnica al. tónina s veľkou terciou od zákl. tónu a poltónmi medzi 3. a 4. a 7. a 8. stupňom: D dur;
durový príd.
dur neskl. s.
dur duru L dure m.
Dolný Ďur -ného Ďura L -nom Ďure m.
časť obce Veľký Ďur;
Dolnoďurčan, Ďurčan -na pl. N -nia m.;
Dolnoďurčanka, Ďurčanka -ky -niek ž.;
dolnoďurský, ďurský -ká -ké príd.
dur neskl. s. i hovor. G duru L dure ⟨tal.⟩ hud. ▶ tvrdý tónorod, durová stupnica al. tónina; op. mol: C dur, D dur; stupnica G dur; prechod do A duru; Ten pochod bol zase tuším v F dur. [V. Šikula]
Horný Ďur -ného Ďura L -nom Ďure m. časť obce Veľký Ďur;
Hornoďurčan, Ďurčan -na pl. N -nia m.;
Hornoďurčanka, Ďurčanka -ky -niek ž.;
hornoďurský, ďurský -ká -ké príd.
dur- ‹l› v zloženinách prvá časť s významom tvrdý, pevný
dur neskl. s. ‹t› hud. stupnica al. tónina vyznačujúca sa (na rozdiel od molovej) veľkou terciou nad základným tónom a poltónmi medzi 3. – 4. a 7. – 8. stupňom;
durový príd.: d-á tónina; d-á melódia
dur, -u m. i str. neskl. hud. stupnica majúca v základnom akorde veľkú terciu: G dur;
durový príd.: d-á stupnica
dur m. expr. zried. zúrivosť, hnev: Jag naňho pridze dur, ta zabije šicko (Rakovec n. Ond. MCH)