dovoliť -ľ! dok. dať súhlas, povolenie, pripustiť, umožniť: vedúci mu d-l pracovať doma; zdravotný stav mi to ned-í; rodičia mu d-ia všetko; d-ľ(te)! zdvorilé požiadanie; expr. (no) d-ľ(te)! prejav nesúhlasu;
nedok. dovoľovať
// dovoliť si
1. odvážiť sa, opovážiť sa, trúfnuť si: druhý raz si to ned-ľ! d-l som si (pozdraviť Vás) zdvorilostná formula
2. dožičiť si, dopriať si: d. si prepych; môžu si to d.;
nedok. dovoľovať si: to si ned-uj! ohradenie sa
dovoliť si -lí si -lia si dovoľ si! -lil si -liac si dok. (čo; s neurčitkom) 1. ▶ prejaviť prílišnú al. nenáležitú odvahu, smelosť, často spojenú s bezočivosťou; syn. odvážiť sa, opovážiť sa, trúfnuť si: d. si uštipačnú poznámku voči niekomu; dovolil si odísť bez súhlasu rodiča; ten si dovolí bársčo; dovolil som si pozvať vás; dovolím si tvrdiť, poznamenať, že ...; druhý raz si to nedovoľ!; Správal sa nenútene, sem-tam si dovolil aj nejaký nevinný žartík. [M. Urban]; Takto si z neho uťahovať! Ako si to môžu dovoliť? [R. Sloboda] 2. ▶ môcť si užiť niečo dobré, príjemné a pod.; syn. dožičiť si, dopriať si: d. si chvíľku oddychu; môže si d. kupovať drahé veci; jeho študentské vrecko si taký luxus nemôže d.; Finančne je pobyt v dome výhodný, môže si ho dovoliť každý dôchodca. [NP 1987] ▷ nedok. ↗ dovoľovať si
dovoliť1 -lí -lia dovoľ! -lil -liac -lenie dok. (komu čo; s neurčitkom; s vedľajšou vetou) 1. ▶ dať súhlas, dovolenie na to, aby niekto niečo robil al. urobil; syn. povoliť: d. deťom pozerať televíziu; rodičia mu dovolia všetko; nedovolí, aby ho urážali; kto vám dovolil odísť?; svedomie mu nedovolilo, aby tak konal; Primerane deťom pomáhajme, ale dovoľme, aby aj ony pomáhali nám. [NP 1987] □ dovolíš?, dovolíte?, dovoľ, dovoľte (mi), ak dovolíte zdvorilé požiadanie 2. ▶ dať možnosť, umožniť niečo: okolnosti, zdravotný stav mu nedovolil, aby sa vrátil; rád kupuje obrazy, pokiaľ mu to peňaženka dovolí ◘ fraz. expr. (no) dovoľ!, (no) dovoľte! prejav rozhorčenia, nesúhlasu ▷ nedok. ↗ dovoľovať
dovoľovať -ľuje -ľujú -ľuj! -ľoval -ľujúc -ľujúci nedok. (komu čo; s neurčitkom) 1. ▶ dávať súhlas na to, aby niekto niečo robil; syn. povoľovať: predpisy to dovoľujú; veľa mu dovoľuješ; prečo im dovoľujete chodiť neskoro?; Prísne ju napomenie, aby nedávala dieťaťu čaj, keď to jeho rodičia nedovoľujú. [K. Lazarová] 2. ▶ dávať možnosť niekomu, aby niečo robil, umožňovať: chodil na dlhé prechádzky, kým mu to zdravotný stav dovoľoval; Náhlil sa preč, ako mu to len jeho chorá noha dovoľovala. [J. Mlčochová]; Zastierala nervozitu, ktorá jej nedovoľovala ani spávať. [Ľ. Zúbek] ▷ dok. ↗ dovoliť1
dovoľovať si -ľuje si -ľujú si -ľuj si! -ľoval si -ľujúc si -ľujúci si -ľovanie si nedok. (čo; s neurčitkom) 1. ▶ prejavovať prílišnú al. nenáležitú odvahu, smelosť, často spojenú s bezočivosťou; syn. odvažovať sa, opovažovať sa, trúfať si: d. si kritizovať nadriadeného; doma si nemôže veľa d.; priveľa si dovoľuje; dovoľujem si tvrdiť, poznamenať, že ...; toto si voči mne nedovoľuj!; Dovoľuješ si všetko obrátiť naruby, pre svoje vrtochy. [N. Rappensbergerová]; Ľudia si na vás zvyknú a začnú si dovoľovať. [P. Jaroš] 2. ▶ môcť si užívať niečo dobré, príjemné a pod.; syn. dopriavať si: môže si d. aj takýto luxus; Ako sa videlo, všetko si dovoľoval, ale o pôžičke ani neuvažoval. [F. Švantner] ◘ fraz. čo si to dovoľuješ, dovoľujete! výraz rozhorčenia, ohradenia sa ▷ dok. ↗ dovoliť si
dovoľovať p. tolerovať
tolerovať byť tolerantný, zhovievavý, trpezlivý voči niekomu, niečomu • trpieť: tolerovali nám všetky omyly; v dome ho trpeli, lebo bol z rodiny • prepačovať • hovor. pardonovať (odpúšťať nevhodné konanie): nečestnosť nemožno prepačovať, pardonovať • znášať: nebudem znášať vaše lajdáctvo • pripúšťať • dovoľovať (dávať súhlas na nejaké, obyč. nevhodné konanie): nepripúšťať odpor; dovoľovali mu jeho neskoré príchody
dovoliť, -í, -ia, rozk. -voľ dok. (komu čo i s neurč.) dať súhlas k niečomu, pripustiť, nezabrániť, dopustiť: Ja som ti dovolil, čo by druhý otec nebol dovolil. (Kuk.) Ďakujem ti, apuško môj, že si mi dovolil skončiť techniku. (Jégé)
● dovolíš?, dovolíte?, dovoľ, dovoľte zdvorilé požiadanie o niečo; hovor. dovoľ! (dovoľte!), no dovoľ! (no dovoľte!) prejav nesúhlasu, odporu, rozhorčenia, reakcia na urážku ap.; keď (ak) mi čas dovolí ak budem mať čas;
|| dovoliť si (čo i s neurč.)
1. opovážiť sa, trúfať si: d. si žart voči niekomu; Páni dovolili si také násilenstvá, aké sa im len zapáčili. (Jégé) Tak si dovolil poslať mi kyticu. (Jégé)
2. dopriať si, dožičiť si: d. si prepych; Ten si to môže dovoliť — doma majú všetko. (Ráz.);
nedok. dovoľovať si
dovoľovať, -uje, -ujú nedok. (komu čo i s neurč.) dávať súhlas k niečomu, súhlasiť s niečím, pripúšťať, nebrániť, dopúšťať: Dovoľujem vám i zabaviť sa. (Kuk.); paragraf, ktorý dovoľuje otravovať ľudí (Urb.); okolnosti, pomery niečo nedovoľujú;
dok. dovoliť
|| dovoľovať si (čo i s neurč.)
1. opovažovať sa, odvažovať sa, trúfať si: mnoho si voči niekomu d.; Čo si to dovoľujete?
2. dopriavať si: d. si prepych;
dok. dovoliť si