dovoliť, -í, -ia, rozk. -voľ dok. (komu čo i s neurč.) dať súhlas k niečomu, pripustiť, nezabrániť, dopustiť: Ja som ti dovolil, čo by druhý otec nebol dovolil. (Kuk.) Ďakujem ti, apuško môj, že si mi dovolil skončiť techniku. (Jégé)
● dovolíš?, dovolíte?, dovoľ, dovoľte zdvorilé požiadanie o niečo; hovor. dovoľ! (dovoľte!), no dovoľ! (no dovoľte!) prejav nesúhlasu, odporu, rozhorčenia, reakcia na urážku ap.; keď (ak) mi čas dovolí ak budem mať čas;
nedok. dovoľovať
|| dovoliť si (čo i s neurč.)
1. opovážiť sa, trúfať si: d. si žart voči niekomu; Páni dovolili si také násilenstvá, aké sa im len zapáčili. (Jégé) Tak si dovolil poslať mi kyticu. (Jégé)
2. dopriať si, dožičiť si: d. si prepych; Ten si to môže dovoliť — doma majú všetko. (Ráz.);
nedok. dovoľovať si
dovoľovať, -uje, -ujú nedok. (komu čo i s neurč.) dávať súhlas k niečomu, súhlasiť s niečím, pripúšťať, nebrániť, dopúšťať: Dovoľujem vám i zabaviť sa. (Kuk.); paragraf, ktorý dovoľuje otravovať ľudí (Urb.); okolnosti, pomery niečo nedovoľujú;
dok. dovoliť
|| dovoľovať si (čo i s neurč.)
1. opovažovať sa, odvažovať sa, trúfať si: mnoho si voči niekomu d.; Čo si to dovoľujete?
2. dopriavať si: d. si prepych;
dok. dovoliť si