dosvedčiť, -í, -ia, rozk. -svedč dok. (čo i bezpredm.) potvrdiť, podoprieť svedectvom, vysloviť súhlas: Budeme môcť dosvedčiť pravdu. (Gab.) Áno, vtedy si mi zjavne dosvedčil, že ma miluješ. (Kuk.) Dosvedčil kývnutím hlavy. (Vans.);
nedok. dosviedčať, -a, -ajú i dosvedčovať, -uje, -ujú
svedčiť2, -í, -ia nedok.
1. (bezpredm., proti komu, na koho, pre koho, za koho) vypovedať pred súdom ako svedok, byť svedkom: falošne, krivo s.; Mám zradiť vlastného otca? Mám ísť a svedčiť proti nemu? (Urb.) Povedz žene — deťom, že ma vešajú a že Juro Duboš svedčil na mňa. (Jégé);
pren. vydávať svedectvo: Sekera zostala na dvore a teraz svedčí proti kováčovi. (Jil.) Proti mne svedčí nielen klebeta, ale i pravda. (Vaj.)
2. (so spoj. že) tvrdiť, dosvedčovať: Počal sluhovi svedčiť, že on to nevedel, že je to zakázané. (Taj.) Našli sa i takí, čo svedčili, že videli „tátoša“, to jest koňa, na akom lietajú v povetrí. (Záb.)
3. (komu i bezpredm.) súhlasiť s niekým, prikyvovať, prisvedčovať: Ondro kýval hlavou. Aj svedčil bratovi, aj v duchu nesúhlasil. (Hor.) Kto mlčí, ten svedčí. (prísl.)
4. (o čom, o kom, so spoj. že i bezpredm.) ukazovať, prejavovať, prezrádzať niečo, nasvedčovať, vydávať svedectvo: Narazil na pichľavé, zlé oči, ktoré nesvedčili o obdive. (Urb.) Staré potreby tu visia, svedčiac o sláve magnátskeho rodu. (Ráz.) Kŕčové strhávanie svedčí o nej, že je živá. (Sládk.) Tupé údery svedčili, že výtok ubíjajú krátkym štopárom. (Hor.) Hatia ho plniť, ako svedčí zákon. (Kuk.);
opak. svedčievať, -a, -ajú;
dok. k 2 dosvedčiť, k 3 prisvedčiť