dopustiť, -í, -ia, rozk. -pusť/-pusti dok.
1. (čo i so spoj. aby) dovoliť, privoliť, dať súhlas k niečomu: Ja to nedopustím ďalej, aby tvoja žena bola gazdinou. (Tim.) Nemohol som dopustiť, aby chodila so mnou po svete. (Fig.)
● žart. Keď boh dopustí, aj motyka vystrelí, spustí (porek.) stane sa i nemožné;
2. (na koho) pripustiť o niekom niečo zlého: nedá naňho dopustiť, nič (zlého) naňho nedopustí; (Moji bratia) nedopustia na mňa zlého slova. (Tat.)
3. (čo na koho) zoslať, poslať, obyč. nešťastie (o nadprirodzených silách): Je to skúška na nás bohom dopustená. (Jégé) Bože, prečo si to na mňa dopustil! (Fr. Kráľ)
4. zastar. (čo) pripustiť: d. nemožnosť (Hurb.); d. výnimku (Vaj.);
nedok. dopúšťať, -a, -ajú
dopustiť sa, -í, -ia, rozk. -sť/-sti dok. (čoho) spáchať, vykonať niečo: d. sa chýb, nedbalosti, priestupku, poklesku, prečinu, hriechu, zrady, zločinu, trestného činu;
nedok. dopúšťať sa, -a, -ajú