donútiť, -i, -ia dok. (koho k čomu, s neurč., so spoj. aby) prinútiť, dohnať: d. niekoho poslúchať, platiť; telesné, psychické donútenie; robiť niečo z donútenia nedobrovoľne; Donútili ma ísť za muža, ktorého som nenávidela. (Urbk.) Ťavu nemôžem donútiť, aby sa zosobášila s Hrkaľom. (Tim.);
nedok. donucovať, -uje, -ujú
nútiť, -i, -ia nedok. (koho, čo do čoho, na čo, k čomu, s neurč. i so spoj. aby) násilne privádzať k nejakej činnosti, naliehavo ponúkať, pobádať: Núti záhyby svojej tvári do prívetivého úsmevu. (Vaj.) Vás do všetkého treba nútiť. (Tim.) Nútil ich na prácu pre nemecké záujmy. (Heč.) Pášu skutky, ku ktorým ich nenúti nevyhnutnosť. (Jégé) Nútilo ho obzrieť sa. (Gráf) Niečo ho núti, aby sa pohyboval. (Hor.);
opak. nútievať, -a, -ajú;
dok. donútiť, prinútiť
|| nútiť sa (s neurč. i do čoho) snažiť sa, namáhať sa niečo robiť, nasilu niečo robiť: Nútila som sa pohrúžiť sa do sna. (Fig.); n. sa do smiechu, do veselosti;
opak. nútievať sa;
dok. donútiť sa, prinútiť sa