dobrák -a mn. -ci m. dobrosrdečný, dobrý človek: jej muž je d.
● d. od kosti veľký dobrák;
dobráčka -y -čok ž.;
dobrácky príd. i prísl.: d-a tvár; d. pozerať;
dobráckosť -i ž.;
dobráctvo -a s.;
dobráčisko -a s. i m. zvel.
dobrák -ka pl. N -áci G -kov m. ▶ veľmi vľúdny, dobromyseľný, dobrosrdečný človek: milý, naivný d.; Mamka je veľký dobrák, ty ju ešte nepoznáš, ale ona ozaj je. [K. Jarunková]; Ja som taký ľahkoverný dobrák, čo sa dá vždy nachytať na sladké reči a sadne na lep kadejakým ničomníkom. [J. Lenčo]; Od prírody bol dobrák s nevtieravou povahou. [F. Zvarík]; iron. tú zastávku zničili nejakí dobráci ◘ fraz. dobrák od kosti veľmi dobrý človek ▷ dobráčik -ka pl. N -kovia m. zdrob.: usmievavý d.; Milý a komický, trocha nemotorný Miloš možno ani nie je taký dobráčik, za akého ho pokladajú. [KŽ 1966]; dobráčisko -ka pl. N -ká G -čisk s. i -ka pl. N -kovia G -kov m. zvel.: fúzatý d. s neodmysliteľnou paličkou; je to d., rozdal by aj posledné; Povedzte, komu ten úbohý človek, ten dobráčisko zavadzal? [L. Ballek]; dobráčka -ky -čok ž.: mala temperament cigánky a povahu dobráčky; Tu kdesi v štyridsiatom druhom sedávali dve staré dobráčky a mladý riaditeľ, ktorý chodil do školy i do kostola v rajtkách. [J. Blažková]
dobrák, -a, mn. č. -ci m. človek dobromyseľnej, dobrosrdečnej povahy, veľmi dobrosrdečný človek, žičlivý človek: veľký d.; Boli medzi nimi dobráci, ktorí sa so všetkým rozdelili. (Gráf);
dobráčka, -y, -čok ž.;
dobrácky príd. i prísl.: d. človek, d. pohľad, d. hlas, d-a tvár, d-a duša, d-e slovo, d-e oči; d. sa usmievať, d. pozerať;
dobráckosť, -ti ž.;
dobráctvo, -a str. dobromyseľnosť, dobrosrdečnosť, žičlivosť;
dobráčik, -a/-čka, mn. č. -ovia m. zdrob. expr.;
dobráčisko, -a str. i m. zvel. expr. veľký dobrák
(jeden) dobrák; (bez) dobráka; (k) dobrákovi; (vidím) dobráka; (ó) dobrák!; (o) dobrákovi; (s) dobrákom;
(štyria) dobráci; (bez) dobrákov; (k) dobrákom; (vidím) dobrákov; (ó) dobráci!; (o) dobrákoch; (s) dobrákmi;