dožičiť, -í, -ia dok. (komu, čomu čoho, čo) dopriať: Ani si len toho dohánu nedožičí. (Kuk.) Chcem ti dožičiť zárobok. (Jégé)
žičiť, -í, -ia nedok.
1. (komu, čomu) prajne, žičlivo sa správať voči niekomu, niečomu, byť prajný, žičlivý voči niekomu, niečomu. Neublížil nikomu, každému žičil. (Vans.) Žičím vášmu víťazstvu. (Stod.); šťastie, počasie nám žičilo; okolnosti mu žičia;
2. (komu, čomu čo, čoho, koho; komu, čomu so spoj. aby i s neurč.) chcieť, želať si, aby niekto niečo dosiahol, získal, aby niečo skúsil, aby bol niečím postihnutý ap.; želať, priať niekomu niečo, niekoho: ž. niekomu úspechy; ž. priateľovi dobrú ženu; Ja im tú kliatbu žičím, z celého srdca doprajem. (jaš.) Jahoda priateľovmu synovi žičil tej radosti. (Kuk.) Žičí mi vraj, aby som dobre kúpil aj tú horu. (Fig.) Ej, žičil by som ti, braček, glgnúť si tak tokajčiny. (Fr. Kráľ);
opak. žičievať, -a, -ajú;
dok. k 2 dožičiť
|| žičiť si
1. prajne, žičlivo sa správať navzájom: Čo by sa mali radi vidieť, žičiť si... (Kuk.)
2. (čo, čoho, koho; so spoj. aby i s neruč.) chcieť, priať si, želať si niečo, niekoho: Veď si mladý, sama si to žičím a idem ti vyhľadať háby. (Tim.);
opak. žičievať si;
dok. k 2 dožičiť si