dlžný, dlžen príd.
1. obyč. iba v prís. povinný platiť dlh, majúci dlh: byť, zostať niekomu d. za nákup; čo som d.?
2. obyč. iba v prís. majúci istý (morálny) záväzok, povinnosť ap.: ostal rodičom d. veľa lásky; ostať d. svojej povesti
3. iba dlžný kt. treba zaplatiť, nevyplatený: vymáhať d-é poistné, dávky
● expr. to mi bol čert d. to je nepríjemné
dlhovať byť niekomu niečím povinný (peňažne, morálne a pod.) • byť dlžný • byť dlžen: dlhujem, som dlžný bratovi tisíc korún; dlhuješ mi odpoveď • mať dlh • mať dlžobu (u niekoho i voči niekomu): má veľké dlhy, dlžoby u svojich rodičov • kniž. mať podlžnosť • slang. visieť: visí mi stovku
dlžen p. dlžný
dlžný, v prísudku i dlžen príd.
1. (komu čo, za čo) povinný zaplatiť, majúci u niekoho dlh: Richtár mi je dlžný za robotu a neplatí. (Tim.) Ostal mi dlžen 100 korún. — Povedať jej, že je nie dlžná? (Taj.) Koľko sme jej dlžni? (Kuk.)
● hovor. neostal nikomu d. so všetkými sa vyrovnal; hovor. čert mi to bol d. o niečom nepríjemnom;
2. ktorý je niekto povinný, ktorý treba zaplatiť: Brcko sa priznal, že dlžné porcie poplatil. (Taj.) Sedliak ma trápil, aby som mu vrátil dlžné (Kal.) dlh
3. povinný niečím mravne, spoločensky ap.: Na túto otázku zostala dlžná odpoveď. (Jégé) Starému Hatalovi prišlo na um, že je Zemanovi dlžen zaucho. (Zgur.)
(jeden) dlžen;