div, -u m.
1. vec, zjav, skutok budiaci údiv, podivenie; neobyčajný úkaz, zriedkavý jav, zázrak: Roku 1438 akýmsi divom Maďar dostal sa za richtára. (Škult.) Jej sa zdá, že ide byť koniec sveta, lebo sa stávajú divy a zázraky. (Kuk.)
● sedem d-ov sveta sedem povestných, nevšedných, vzácnych vecí; ôsmy d. sveta (niekedy iron.) niečo mimoriadne vzácne; dokázať d-y dosiahnuť v niečom prekvapujúce výsledky; robiť d-y dosahovať neobyčajné výsledky; div divúci niečo mimoriadne čudné, veľký zázrak: A potom šiel div divúci, koč ťahaný šiestimi koňmi. (Hor.)
2. počudovanie, podivenie, údiv: híkať od d-u; Dobre nespadol od ľaku a divu. (Tim.) Schudol na div (Kuk.) veľmi. Raz na divy celej dediny viedli žandári ulicou úbohého vojačka (Švant.) na prekvapenie, údiv.
● div divúci, div nad divy výrazy veľkého počudovania, podivenia; čuduj sa, svete: A div divúci, že táto vymyslená bájka, tento nezmysel ujal sa tak hlboko. (Urbk.) Div divúci, zmohol sa na vetu. (Jes.) Ale div nad divy, čo sa stalo! (Dobš.); ký div, aký div nemožno sa diviť: Ký div, že i sama si to uvedomila? (Taj.)
3. nadobúda povahu príslovky vo výrazoch a) div, div že (so záporným slovesom) skoro, temer, len-len že: Starej div srdce nepuklo. (Kuk.) Žena s dcérou div nezošaleli. (Taj.) Trel si ruky od radosti, div že sa mu plameňom nelapili. (Kal.) Nohy sa mu plietli a hlava krúžila, div že nepadol. (Jil.); b) nie div (menej správne niet divu); nie div, že ... (min. čas nebol div, že ...), zried. i v otázke či (je) div? nemožno, netreba sa diviť: Schudli ste, a ani nie div! (Tim.) Cestou prepadnú Jožka driemoty. Nie div po toľkej štrapácii. (Ráz.) Nie div, že Jahoda priateľovmu synovi žičil tej radosti. (Kuk.) Príkazy boli prísne, nebol div, že sa bál. (Vaj.) Tak nebol ani div, že kolovali o ňom rozličné anekdoty. (Vans.) Nuž či potom div, že sa Matej nemôže spriateliť s touto nezvyčajnou obuvou? (Kuk.); zried. div, že ... (s kladným slovesom) je čudné, prekvapujúce, možno sa diviť: Div, že jej z nich vyrástli dievky. (Heč.)