delta -y delt ž.
1. i neskl. s. názov hlásky a písmena d v gréc. abecede (δ, Δ); znak 4. miesta v poradí: uhol d., δ; fyz. lúče d., δ; d., δ lúče
2. rozvetvené vyústenie rieky: d. Dunaja
delta1 -y ž. i s. (neskl.) ‹g < semit›
1. písmeno gréc. abecedy δ zodpovedajúce slov. d, používané aj na označenie štvrtého miesta, oddielu a pod. v nejakom rade, poradí, v matematike na označenie uhla a i.
2. fyz. označuje žiarenie tvorené elektrónmi, ktoré boli uvoľnené ionizáciou a sú schopné ďalej ionizovať: žiarenie d.
3. odb. majúci tvar gréc. písmena Δ: d. krídlo nosná plocha nadzvukového lietadla, trojuholníkové krídlo;
deltový1 príd.: anat. d. sval trojuholníkový sval na ramene
delta2 -y ž. ‹g < semit› geogr. typ ústia rieky do jazera al. mora tvorený plochým náplavovým kužeľom trojuholníkového tvaru (ako gréc. veľké písmeno Δ);
deltový2 príd.: d-á oblasť oblasť delty; d-é sedimenty
delta p. ústie 1
ústie 1. miesto, kde vodný tok vteká do iného vodného toku, do jazera al. do mora: ústie potoka do rieky • vtok: vtok rieky do mora • delta (rozvetvené ústie): delta Dunaja
2. p. otvor 1
delta, -y, delt ž.
1. štvrté písmeno gréckej abecedy (δ); fyz. lúče delta, delta lúče (δ lúče) jeden z druhov rádioaktívneho žiarenia;
2. geogr. ústie rieky rozdelené na niekoľko ramien v podobe trojuholníka: d. rieky Nílu, d. Volgy;
deltový príd.: d. náplav
(jedna) delta; (bez) delty; (k) delte; (vidím) deltu; (ó) delta!; (o) delte; (s) deltou;
(štyri) delty; (bez) delt; (k) deltám; (vidím) delty; (ó) delty!; (o) deltách; (s) deltami;