dedič -a mn. -ia/-i m.
1. kto dedí, kto je oprávnený dediť: zákonný d., d. rodinného majetku, nezanechať d-a
2. kto pokračuje v rozvíjaní niečoho (diela, myšlienky), pokračovateľ: Štúrovi d-ia; d. pokrokových tradícií;
dedička -y -čiek ž.;
dedičský príd.: d-é právo; d. vzťah;
dedičstvo -a s.
1. dedenie: majetok nadobudnúť d-om
2. zdedený majetok: d. po otcovi, získať veľké d.
3. výsledky práce doterajších generácií: umelecké d., d. minulosti, zveľaďovať d.
dedičský -ká -ké príd. ▶ vzťahujúci sa na dedičov, na dedičstvo; vyplývajúci z práva dediť; súvisiaci s administratívnym konaním spojeným s dedením: d. spis; dedičská daň, nespôsobilosť, zmluva; dedičské právo; dedičské konanie; hodnota dedičského podielu; výroková časť dedičského rozhodnutia; Dedičské pojednávanie - to som bol posledný raz na Orave. [J. Johanides]
dedič, -a, mn. č. -ia m. kto dedí niečo po niekom, kto má právny nárok na dedenie: zákonný, priamy, závetný, náhradný d.; d. majetku; mať d-a potomka;
dedička, -y, -čiek ž.;
dedičský príd.: d. podiel, d-á zmluva, d-á daň; d-é právo oprávnenie, právo získané dedením;
dedičstvo, -a str. majetok, ktorý pripadne niekomu podľa zákona alebo závetom: d. po rodičoch, po príbuzných; zákonné d.;
pren. zanechané dielo, kultúrny odkaz: národné, literárne d.; d. minulosti následky, dôsledky; d. po otcoch niečo, čo prechádza z pokolenia na pokolenie