dedičný príd.
1. získaný dedením, zdedený: d. majetok; d. znak, d-é vlohy, choroby; náb. d. hriech po prvých ľuďoch
2. pôsobiaci pri dedení: d. základ, d-é vplyvy, zárodky;
dedične prísl.: d. sa prenášať;
dedičnosť -i ž. schopnosť prenášať vlastnosti predkov na potomstvo
dedičný -ná -né príd. 1. ▶ získaný dedením; zdedený po niekom: d. majetok; d. znak; dedičné právo; Mali našu dôveru a úctu, vážili ste si ich v práci na národa roli dedičnej. [J. Satinský]; Zapijeme, nie? Šibrinkoval dedičnou fľašou. [A. Ferko]; náb. d. hriech podľa kresťanského učenia osobný hriech spáchaný prvými ľuďmi (Adamom a Evou), ktorý zasiahol ich ľudskú prirodzenosť a preto prechádza na celé ľudstvo rozmnožovaním 2. biol., genet. ▶ získaný dedičnosťou: dedičné znaky súbor znakov, ktoré sa pri pohlavnom al. nepohlavnom rozmnožovaní prenášajú z rodičov na potomkov; dedičná porucha; dedičné choroby, vlohy; dedičné vlastnosti potomkov; Dedičný faktor sa prejavuje napr. pri vzniku bronchiálnej astmy a sennej nádchy. [NO 2002] 3. ▶ ustanovený dedičským právom: d. majetok; d. richtár; d. monacký princ; dediční bratislavskí župani Pálfiovci [Vč 1982]
dedičný 1. ktorý sa dedí po predkoch (obyč. o materiálnych veciach) • zdedený • otcovský: dedičný, zdedený, otcovský majetok
2. ktorý prechádza z pokolenia na pokolenie, zakódovaný v génoch • genetický: dedičná, genetická choroba • rodový: rodové predpoklady • kniž. hereditárny
dedičný príd. prechádzajúci z pokolenia na pokolenie, získaný dedením, zdedený: d-á choroba, d-é zaťaženie; d-é vlastnosti, d-á schopnosť, vloha, d. sklon; d-é právo získané dedením; cirk. d. hriech podľa biblie hriech prvých rodičov
● reč. arch. práca na národa roli dedičnej pre národ;
dedične prísl.: d. zaťažený;
dedičnosť, -ti ž. biol. prenášanie vlastností rodičov, predkov na potomkov