dedič -a mn. -ia/-i m.
1. kto dedí, kto je oprávnený dediť: zákonný d., d. rodinného majetku, nezanechať d-a
2. kto pokračuje v rozvíjaní niečoho (diela, myšlienky), pokračovateľ: Štúrovi d-ia; d. pokrokových tradícií;
dedička -y -čiek ž.;
dedičský príd.: d-é právo; d. vzťah;
dedičstvo -a s.
1. dedenie: majetok nadobudnúť d-om
2. zdedený majetok: d. po otcovi, získať veľké d.
3. výsledky práce doterajších generácií: umelecké d., d. minulosti, zveľaďovať d.
dedič -ča pl. N -čia/-či m.
dedič -ča pl. N -čia/-či m. 1. ▶ osoba, ktorá po niekom niečo dedí; kto má (právny) nárok na dedenie: jediný právoplatný d.; zákonný, závetný d. majetku; d. zo zákona; nezanechal po sebe dediča; Vyhlasovali, že každý boháč je buď zlodej, alebo zlodejov dedič. [LT 1998]; pren. Hľadal ženu, ktorá by mu dala potomka, dediča jeho života. [M. Urban] pokračovateľa 2. ▶ kto pokračuje v niečom, nadväzuje na niekoho v rozvíjaní niečoho (myšlienky, diela a pod.), pokračovateľ: Štúrovi dedičia; dedičia snáh, túžob národa ◘ parem. keď dedič plače, v srdci sa smeje; nespravodlivý majetok na tretieho dediča nedôjde ▷ dedička -ky -čiek ž.
dedič p. pokračovateľ
pokračovateľ kto pokračuje v niečom, nadväzuje na niečo, na niekoho • nasledovateľ • nasledovník: mať svojich pokračovateľov, nasledovateľov, nasledovníkov • dedič (kto pokračuje v rozvíjaní niečoho): Štúrovi dedičia • učeník (nasledovník niečieho učenia): Kristovi učeníci • žiak: Metodovi žiaci
p. aj škola 2
dedič, -a, mn. č. -ia m. kto dedí niečo po niekom, kto má právny nárok na dedenie: zákonný, priamy, závetný, náhradný d.; d. majetku; mať d-a potomka;
dedička, -y, -čiek ž.;
dedičský príd.: d. podiel, d-á zmluva, d-á daň; d-é právo oprávnenie, právo získané dedením;
dedičstvo, -a str. majetok, ktorý pripadne niekomu podľa zákona alebo závetom: d. po rodičoch, po príbuzných; zákonné d.;
pren. zanechané dielo, kultúrny odkaz: národné, literárne d.; d. minulosti následky, dôsledky; d. po otcoch niečo, čo prechádza z pokolenia na pokolenie
dedič m. csl kto niečo po niekom dedí: Von bol precca jediní dedič celého majetku (Val. Belá PDZ); Zostal sám jako jedziní dzedzič celého majetku (Trstie ILA); Dzedziče su dzeci (Smižany SNV); dedička ž. dzedzička (Bošáca TRČ)
dedič m práv kto dedí: list tento gmiel s swrchu psaneho Petra diediczuow (BUDÍN 1499 KL); po smrty geho na zadneho przigiti nema (majetok) nez na Tomasse, diedicze geho (ŽILINA 1558); kteru (hoľu) predkowya a dedičowia mogy užiwaly ((VADIČOV) 1694 E); polowičny dedič (KS 1763) L. poriadny, spravodlivý, vlastný d. kto oprávnene, právoplatne dedí: k tym zemom gest diedicz po otczy swem sprawedliwy (P. ĽUPČA 1557); Girika a Martyna yako poradnych dediczow w statku nemagy hledat (SLIAČE 1580); chce tuže cžtwrt pustiti Lužbetinmu synowy yakožto wlastnemu dediczowi (P. ĽUPČA 1592); synowe geho wecznym dediczem byt potwrdili (RUŽOMBEROK 1568) trvalým vlastníkom pren náb majúci nárok na večný posmrtný život: aby ste mohli vcžastnyky a dediczmy žiwota wecžneho a kralowstwi nebeskeho byti (BAg 1585) L. já prék nyoho (Krista) tvúj szin zvolyeni a dedits eretsni (DŽ 1752); -ka, -kyňa ž: tre bily dlužnj dedičte nietco z statku (RUŽOMBEROK 1610); za dedičku te časce uznawam (sestru) (PUKANEC 1761) L. k tomu domu prawu diediczku byla (P. ĽUPČA 1564) kt. oprávnene, právoplatne dedila; x. pren náb dedičžkam milosti boskeg (BAg 1585); ženj negsu dedičkyne kralowstwj nebeskeho (CS 18. st); -ský [-cký] príd súvisiaci s dedičstvom: částka ďedicka (KS 1763); w ďeďičkém, které nekdi spolu poďeľíťe, hospodárstwu (BN 1790)