Slovníkový portál Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV

dýchať -a nedok.

1. naberať vzduch do pľúc a vypúšťať ho; odb. prijímať kyslík; pravidelne, zhlboka d.; d. nosom; umelé d-nie; ryby d-jú žiabrami; stena má d. byť prístupná vzduchu

2. vdychovať al. vydychovať: d. pachy; d. si do dlaní dúchať

3. žiť, jestvovať: slobodne d.; už prestal d. umrel

4. prejavovať sa navonok, pôsobiť niečím: dom d-l čistotou; žena d-a zdravím

5. šíriť sa (význ. 2), sálať: d-a z neho vôľa žiť

● ledva, sotva d-a a) má veľa roboty b) je slabý; ani ned. byť celkom ticho; tenko d. mať sa zle; pýcha peklom d-a;

opak. dýchavať -a;

dok. k 1, 2, 4, 5 dýchnuť -e -u -chol

● nepočuť ani d. je úplne ticho; ani ned-e pravdou stále klame

dýchať -cha -chajú -chaj! -chal -chajúc -chajúci -chaný -chanie nedok.

dýchanie -ia s. ▶ naberanie vzduchu do pľúc a jeho vypúšťanie z pľúc; výmena plynov, prijímanie kyslíka a vylučovanie oxidu uhličitého medzi prostredím a orgánmi živočíchov a človeka: správne, pravidelné, normálne d.; spomalené, zrýchlené d.; namáhavé, oslabené, sťažené d.; hvízdavé, chrapľavé d.; d. cez nos, nosom, cez ústa, ústami; zastavenie dýchania; mať problémy s dýchaním, poruchy dýchania; merať frekvenciu dýchania; cvičenie podporujúce d.; Všade okolo mňa chlapské dýchanie, pochrapkávanie, stonavé vŕzganie špitálskych postelí. [A. Rákay]; biol. pľúcne d.; vonkajšie d. výmena plynov medzi organizmom a prostredím (napr. povrchom tela, prieduchmi, dýchacími orgánmi); vnútorné, bunkové d. vzájomná výmena kyslíka a oxidu uhličitého medzi krvou a tkanivami; aeróbne, anaeróbne d.; brušné, hrudníkové d.; kožné d. odparovanie vody kožou; d. žiabrami; d. rastlín, pôdy □ dýchanie z úst do úst, z pľúc do pľúc poskytnutie prvej pomoci postihnutému v bezvedomí; umelé dýchanie a) dýchanie z úst do úst b) dýchací prístroj ▷ ↗ i dýchať

dýchať -cha -chajú -chaj! -chal -chajúc -chajúci -chaný -chanie nedok. 1. (ø; čo) ▶ naberať vzduch do pľúc a vypúšťať ho; prijímať kyslík: zhlboka d.; namáhavo, zrýchlene d.; ťažko sa mu dýcha; d. nosom, ústami; ryby dýchajú žiabrami; rastlina dýcha; stena má d. byť prístupná vzduchu; nemôže d. dusí sa; je najedený, že nevládze ani d.; v miestnosti sa nedá d. je tam zlý, vydýchaný vzduch; smog nad mestom takmer neumožňoval d.; d. čerstvý, ľadový vzduch; d. sviežu vôňu sena; nedýchaj chemické výpary!; neos. nedalo mu d. dusil sa; novorodenec hneď po narodení začne sám d.
2. (na čo; do čoho; na koho) ▶ (s dôrazom) vypúšťať vzduch z pľúc, vydychovať; syn. fúkať, dúchať: d. si na ruky; d. na zamrznuté sklo; d. si do dlaní; Ideme pešo za saňami, občas si dýchame na prsty, no i tak nám mráz zašiel za nechty. [J. Pohronský]; Dýchni na mňa! - Vari som osol, aby som na teba dýchal, - pokúsil som sa o hmlistý žart. [M. Urban]
3. ▶ byť nažive; žiť, jestvovať, existovať: už prestal d. umrel; ranený ešte dýcha; Ako sa máš? - Dýcham.; pren. slobodne, voľne, naplno d.
4. (čím) ▶ prejavovať sa navonok, pôsobiť niečím, vydávať, vyžarovať niečo: d. nadšením, pokojom; d. cudzotou, chladom, prázdnotou; všetko tu dýcha novotou, sviežosťou; izba dýchala čistotou; uličky dýchajú dávnou minulosťou; Kraj dýchal vlhkosťou a blatom. [V. Mináč]; Paríž dýcha mladosťou. [LT 1998]
5. (z koho, z čoho) ▶ niesť sa, prúdiť z nejakého zdroja; syn. šíriť sa, sálať, vanúť: dýcha z neho pokoj, harmónia; z hôr dýcha čerstvý chlad; z pece dýcha teplo; Z korún stromov už dýcha leto. [L. Ťažký]
◘ fraz. ani nedýchať byť celkom ticho; dýchať niekomu na chrbát/na krk/na zátylok a) byť, ísť v tesnej blízkosti za niekým (obyč. s úmyslom sledovať, kontrolovať a pod.) b) vyrovnávať niečí náskok, dobiehať niekoho (v športe, v práci a pod.); ledva/sotva dýchať a) byť slabý b) mať veľa roboty; nedať niekomu dýchať a) obťažovať, nedať pokoj b) zavaľovať robotou; niekomu sa bude ľahšie dýchať zlepší sa situácia (často materiálna); tenko dýchať mať sa zle ◘ parem. pýcha peklom dýcha [a predchádza pád] je zlá, prináša zlo
▷ opak. dýchavať -va -vajú -val; dok. k 1, 2, 4, 5 ↗ dýchnuť

dýchnuť -chne -chnu -chni! -chol -chla -chnuc -chnutie dok. 1. ▶ nabrať vzduch do pľúc a vypustiť ho: hlasno d.; neopovážil sa ani d.
2. (komu čo; na koho/na čo/do čoho) ▶ (s dôrazom) vypustiť vzduch z pľúc, vydýchnuť; syn. fúknuť: d. niekomu dym do tváre; d. na zamrznuté sklo; d. si do dlaní; Nože dýchnite na mňa! [F. Hečko]
3. (čím; z čoho) ▶ prejaviť sa navonok, rozšíriť sa (obyč. o závane), vydať niečo (obyč. vôňu); syn. zaviať, zavanúť: Dýchlo z dvorov prischlou vôňou sena. [M. Rúfus]; Možno sa chce nôcka popýšiť a hneď zvečera ostrejšie chladom dýchne. [V. Šikula]; Z jarnej hmly na mňa dýchla kamenina. [A. Chudoba]
4. (na koho) ▶ zapôsobiť, zasiahnuť, zaúčinkovať niečím: dýchla na nás atmosféra starovekej kultúry; Znova na neho dýchla pustota, prázdno, odlúčenosť. [A. Baláž]; Všetko je malicherné, keď na človeka dýchne smrť. [J. Bob]
◘ fraz. ani nedýchne pravdou stále klame; na niekoho/na chrbát niekomu dýchla smrť byť vo veľkom nebezpečenstve, v ohrození života; nepočuť ani dýchnuť je úplne ticho
▷ nedok. ↗ dýchať

dýchať, -a, -ajú nedok.

1. (bezpredm., zried. i čo) naberať vzduch do pľúc a vypúšťať ho;

odb. prijímať kyslík: d. zhlboka, rýchlo, ťažko, d. vzduch; d. pľúcami, ryby dýchajú žiabrami, rastliny dýchajú listami; d. povrchom tela;

pren. žiť, jestvovať: Beda je svetu v porobe dýchať. (J. Kráľ); pren. Medzi bratmi Čechmi dýchame obodrenie (Taj.) prijímame, dostávame.

● ani nedýchať byť celkom ticho; fam. ako dýchaš? ako sa máš?;

2. (na čo, do čoho, na koho) vydychovať vzduch, fúkať: d. si na ruky; d. na sklo (Hor.); d. si do dlaní;

3. expr. (čím) prejavovať sa navonok nejakou vlastnosťou, vydávať niečo zo seba: d. teplom, radosťou, zdravím, nadšením, čistotou, cudzotou, smútkom

● pýcha peklom dýcha (prísl.) je hriešna;

4. expr. šíriť sa, sálať: z hôr dýcha chlad, z pece dýcha teplo, z niekoho dýcha nadšenie;

opak. dýchavať, -a, -ajú;

dok. dýchnuť

dýchnuť, -ne, -nu, -chol dok.

1. nabrať vzduch do pľúc a vypustiť ho: Kedy-tedy ešte dýchol, už dokonával. (Taj.)

2. (komu čo do čoho, na čo; na koho) vypustiť vzduch z pľúc, vydýchnuť, fúknuť: d. niekomu dym do tváre, d. si do rúk, na ruky; Nože dýchnite na mňa! (Heč.)

● nebolo počuť ani d. bolo celkom ticho; ani nedýchnuť byť celkom ticho;

3. expr. (čím) prejaviť sa navonok nejakou vlastnosťou, vydať niečo zo seba: d. chladom (napr. o vetre)

● ani nedýchne pravdou nepovie ani slova pravdy;

nedok. dýchať

dýchať nedok.
1. csl prijímať vzduch do pľúc: Ťaško sa mi ďícha v zlom počasí (Hliník n. Hron. NB); Ňedá sa mi díchaťi (Kociha RS); Mosíž díchac hubú (Prosné PB); Taka čežoba prišla na mňe, že mi aňi dihadz mu ňeda (Spiš. Podhradie LVO)
F. ak se máťe? Dícháme pomáli (Revúčka REV) - máme sa obstojne; jakož díchace? (Prosné PB) - ako sa máte?; tota ho žeňe, aňi dichadz ňeda (Sobrance) - nedá mu oddýchnuť si; ani nedíchali, čo tag očúvali (Brestovany TRN) - napäto počúvali
2. vnikať niekam (o vzduchu): Do grubi ňesipaľi pelno bandur, žebi dichalo (Dl. Lúka BAR)
F. pípka mi slabo ďichá (Revúca) - fajka nemá ťah
3. presakovať (o vode): Celá bočina díchá sponnú vodú (Dol. Súča TRČ)

dýchať ndk
1. naberať vzduch do pľúc a vypúšťať ho: dichaty mu neda ((SLATINKA) 1676); zamrznuty počjnal djchati (RPo 1790)
2. na koho/čo vydychovať vzduch, fúkať: dwe howadka nanho dichagice (MS 1758); merkug, at sobe na to nedicha (RG 18. st)
3. med čo vdychovať, inhalovať: na osypky trj, čtirjkrat za den dichag (pálenku) (RT 17. st); anhelare frigus: chladnú paru dichati (LD 18. st); dýchnuť dk k 1: ňemohúc víc aňi díchnúť; nežli ostatňe mal díchnuť, oči své na veki zavreť (BR 1785); k 2: Buh na kus hliny dichnul (SJ 18. st)

dýchnuť p. dýchať