dôverovať nedok. mať dôveru k niekomu, k niečomu, veriť: d. synovi, d. v úspech; musíš si viac d.
dôverovať cítiť náklonnosť a dôveru k niečomu, k niekomu, v niečo • mať dôveru: dôveroval synovi; mal dôveru v úspechy • veriť • spoliehať sa: veril kolektívu, spoliehal sa na vlastné sily • kniž. úfať (sa): úfal sa v deťoch
veriť 1. byť presvedčený o dôveryhodnosti, spoľahlivosti, pravdovravnosti niekoho • dôverovať: verí, dôveruje synovi • kniž. zastar. verovať
2. byť presvedčený o kladnom vývoji niečoho • dúfať • mať nádej: verí, dúfa v uzdravenie; máme nádej, že zvíťazíme • kniž. nádejať sa • kniž. zastar. verovať
3. hovor. (v zápore) nebyť schopný • nemôcť • nevedieť: neverí, nevie sa už dočkať konca; nemôže sa dočkať prázdnin
dôverovať, -uje, -ujú nedok. (komu, čomu, zastar. i v koho, v čo, v kom, v čom) veriť, mať dôveru, spoliehať sa: Ale Justín sa odťahoval od toho, nedôveroval si, bál sa. (Tat.) Pani nikomu nedôveruje, nikomu neverí. (Tim.) Dôveroval životu ako vlastným dlaniam. (Gab.) V tebe dôverujem, Anica. (Vaj.)