dôverčivý príd. kt. ľahko dôveruje; svedčiaci o tejto vlastnosti: d. človek; d. postoj;
dôverčivo prísl.: d. pozerať;
dôverčivosť -i ž.
dôverčivý -vá -vé 2. st. -vejší príd.
dôverčivý -vá -vé 2. st. -vejší príd. ▶ ktorý (ľahko) dôveruje; svedčiaci o tejto vlastnosti; op. nedôverčivý, opatrný: d. človek; d. úsmev; dôverčivá povaha; dôverčivé srdce; dôverčivé oči; d. postoj; dôverčivé správanie; byť detsky, naivne d.; dôverčivá žena naletela podvodníkovi; vylákať peniaze od starších dôverčivejších ľudí; dôverčivé tváričky prvákov [M. Jančová]
dôverčivý ktorý ľahko dôveruje; svedčiaci o tejto vlastnosti (op. nedôverčivý, opatrný) • ľahkoverný: je dôverčivá, ľahkoverná • zried. dôverivý • zastar. dôverlivý • neopatrný: výsledok dôverčivého, neopatrného správania, prístupu • naivný • detinský • detský: zlákať naivné deti; mať detinský, detský pohľad; detinská, detská povaha
dôverčivý, zried. i dôverivý príd. ľahko dôverujúci, prejavujúci dôveru: d. človek, d. úsmev; detsky dôverivé oči (Ráz.);
dôverčivo, zried. i dôverivo prísl.;
dôverčivosť, -ti ž.
dôverčivý príd. nov. ľahko dôverujúci: To je dúveršivá žena (Kociha RS); Dobre je biď dúverčiví, aľe pri tom aj opatrňí (Čičmany ŽIL); Starí ludé sú dúvierčiví jak malé ďeťi (Skalica)