clivý príd. smutný a túžobný, melancholický: c-á pieseň, nálada;
clivo prísl. i vetná prísl.: c. znieť; je mu c. za rodinou;
clivosť -i ž.
clivo 2. st. -vejšie prísl.
clivo 2. st. -vejšie prísl. ▶ s pocitom smutnej túžby; syn. nostalgicky, melancholicky: c. spievať; c. spomínať na rodný kraj; Po parku sa prechádzajú clivo naladené dvojice. [Ľ. Jurík]; Cez sviatky jej bolo clivo bez muža, tým clivejšie, že zima bola mimoriadne krutá. [A. Lacková-Zora]; Bolo mi už dávno clivo za mamou i za otcom. [V. Šikula]
cnieť sa neos. pociťovať clivotu, smútok, túžbu za niečím • neos. clivieť sa: cnie sa, clivie sa mu za deťmi • byť clivo • byť otupno • byť smutno: večer mi je clivo, otupno, smutno • túžiť: v cudzine túži za domovom, cnie sa mu po domove
clivý príd. skľúčený, smutný, melancholický; smutno túžobný: c. výraz tvári, c-á nálada, pieseň;
clivo prísl.: je mi clivo za niekým, za niečím; je mi na smrť clivo;
clivosť, ti ž.
clivý príd. strsl smutný, skľúčený: cľiví (Mošovce MAR); clivo prísl.: Je mi cľivo za ňím (Martin); Zaśäz jej aj cľivo bolo (Kokava n. Rim. RS)