byvol -a mn. N a A -y m. mocný párnokopytník s veľkými rohmi, zool. Bubalus
byvol G a A -la pl. N a A -ly A hovor. i -lov m.
byvol -la pl. N a A -ly A hovor. i -lov m. ⟨lat. ‹ gr.⟩ ▶ veľký prežúvavý párnokopytník čiernosivej farby s riedkou srsťou a silnými rohami rozšírený v Ázii a Afrike, zdomácnený sa využíva ako ťažné zviera: stádo byvolov; používať byvolov na prácu; zool. b. divý Bubalus bubalis ▷ byvolica -ce -líc ž. ▶ samica byvola
byvol, -a, mn. č. -y m. druh domáceho rožného ťažného statku; zool. b. ázijský (Bubolus buffelus);
byvolí, -ia, -ie príd.: b-ia koža, b. roh
bival p. byvol
byvol m. (bival) vôl dolnozemského plemena s dlhými rohami: Dovážaľi ná_na takich veľkich bivoloch vodu (Ozdín LUČ); bivol (Hor. Lehota DK, Dubnica n. Váh. ILA) F. mocní ako bival (Brusník REV) - veľmi silný; hrdlo ag bivol (Kameňany REV) - široký, silný krk; byvolisko m. zvel. expr.: Zaš ste predali tia bivoliská? (Kameňany REV); bivolisko (Hor. Lehota DK)
byvol [by-, bu-, bo-; -vol, -val, -vul] m býk; divý býk zool b. indický Bubalus buffalus: strany zdechnuti gednoho biwola (TRENČÍN 1664); tur a bywůl sau diwe woly (OP 1685); widice cerwene to sukno, biwoly zdiwegu (SJ 18. st); celé stáda bowolů a gelenů do leženj uherského wběhly (SH 1786); bubalus: biwol, bonasus: bůwal diwoký (GU 1793) P. tpn montem Byol (v Turci 1410); x. atpn Mateg Bywol (LYSICA 1520 SČL); NÍCOlaus Bywol (TIMORADZA 1555 U1); -ový príd pochádzajúci z byvola al. od byvola: bywolowy kabat; biwolowé masso (KS 1763); hnoge biwoloweho (PR 18. st); -ok dem: kupyl som czesadlo bywolky czystyty (s. l. 1648)