buď spoj. priraď. v dvojčl. spoj. b. – alebo, b. – b., ktoré vyj. vylučovací vzťah: b. zvíťazíme, alebo zahynieme; b. brat, b. sestra
buď, zried. buďto spoj. priraďovacia ako súčasť dvojčlenných spojok buď - alebo, buďto - alebo; buď - buď, buďto - buďto ▶ vyjadruje vylučovací vzťah: buď nechcel, buď nevedel; buďto budeš pomáhať, alebo odídeš; Mohol to spôsobiť len Maco Ďurčiak, ktorý sa buď v páse rozknísal, buď si prešiel tvrdou dlaňou po hranatej tvári. [F. Švantner]; Predávam sama v jednom stánku a tam môže človek buď zarobiť, alebo prerobiť. [P. Jaroš]; Nepatrné pliesko sa buďto vôbec nespomína, alebo uvádza len ako bezmenné. [Tatry 1980] ◘ fraz. je to buď - alebo sú iba dve krajné možnosti
alebo 1. vyjadruje vylučovací vzťah často s príznakom eventuality • či • a či: teraz alebo nikdy; tak alebo, či onak; byť či nebyť; nevie, či má ísť do kina, či, alebo do divadla; bolo nás šesť a či sedem • buď • buďto: buď sa pridaj, buď choď preč; buď(to) sa vráti, buď(to) sa rozídeme; poet. al. hovor. abo • poet. al. hovor. expr. abože: Abože mi zahyň, abo buď slobodný. (S. Chalupka) • nár. lebo: lebo odhryzne, lebo roztrhá (Hronský)
2. p. čiže 1 3. p. prípadne 1
buď p. alebo 1
buď, buďte rozk. k byť
buď spoj. priraď. rozlučovacia dvojčlenná buď ... buď, buď ... alebo vyjadruje rozlučovací vzťah medzi dvoma členmi viacnásobného výrazu al. medzi dvoma vetami: Už buď šindle strúhal, alebo zápory dlabal na dvere. (Taj.) Buď už okolo sena, alebo zvyšné kosy skúmal. (Taj.)