Slovníkový portál Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV

brnkať nedok.

1. rozozvučiavať struny hud. nástroja dotykom prstov al. brnkadla: b. na gitare; b. na klavíri udierať prstom na klávesy, expr. (slabo) hrať

2. ľahko udierať (prstom); narážať na niečo: b. si ukazovákom po čele; kamienky b-li o blatníky

3. spôsobovať štrngot: b. pohárikmi

4. vydávať štrngot: ostrôžky b-jú

● b. niekomu na (citlivú) → strunu; expr. nedá si popod nos b. nedovolí, aby doňho zadierali;

dok. brnknúť -e -ú -kol

1. k 1 – 4: b. na, o strunu;

pren. hlavou mu b-la myšlienka

2. hovor. expr. zatelefonovať: b-ni mi, aby sme sa dohodli

brnkať -ká -kajú -kaj! -kal -kajúc -kajúci -kanie nedok.

brnkať -ká -kajú -kaj! -kal -kajúc -kajúci -kanie nedok. 1. (na čom; ø) ▶ vyludzovať tóny na strunovom hudobnom nástroji dotykom prstov al. brnkadla: b. na gitare, na lutne, na balalajke
2. expr. ▶ slabo, jedným prstom al. zle hrať, obyč. na klavíri: b. po klávesoch; Na klavíri vôbec neviete hrať, a preto vám vaše brnkanie pripomína dekadentnú hudbu. [R. Sloboda]
3. (po čom; o čo) ▶ ľahko udierať (prstom), narážať na niečo; syn. klepkať, ťukať: dieťa si brnká prstom po spodnej pere; kamienky brnkali o blatníky; Od vzrušenia neobsedí, vstáva, ceruzkou si brnká po predných zuboch. [V. Bednár]; Brnká mi ukazovákom po zvedavom nošteku. [M. Figuli]
4. (čím; ø) ▶ (o kovových, sklených a pod. predmetoch) pri jemnom náraze vydávať krátky, zvonivý zvuk; spôsobovať takýto zvuk; syn. štrngať: b. pohármi; Ťažkou lyžicou z novej súpravy brnkal po dne taniera. [G. Rothmayerová]
5. expr. ▶ prudko, rýchlo, splašene lietať, poletovať; syn. bŕkať: muchy brnkajú; Krivonosky brnkajú ponad kosodrevinou. [K. Jarunková]; Múka sa sypala na zem a mole z nej len tak brnkali. [V. Markovičová-Záturecká]
◘ fraz. brnkať niekomu na nervy/na city dráždiť, provokovať niekoho; nedá si popod nos brnkať nedovolí, aby doňho zadierali, dráždili ho, provokovali
▷ opak. brnkávať -va -vajú -val; dok. k 1, 3 – 5 ↗ brnknúť, k 1 – 4 ↗ zabrnkať

brnknúť -kne -knú -kni! -kol -kla -knúc -knutý -knutie dok. 1. (na čo; o čo; do čoho) ▶ rozozvučať struny hudobného nástroja dotykom prstov al. brnkadla: b. na struny gitary; b. do strún mandolíny
2. (na čo; do čoho; po čom; o čo) ▶ ľahko udrieť (prstom), naraziť na niečo; syn. klepnúť, ťuknúť: b. niekomu po nose; Nevedomky napodobnila otca, palcom si brnkla na predné zuby. [D. Tatarka]; Žobrák brnkol do peniaza, strieborná minca preletela stolom. [P. Glocko]; pren. Slnko znova preblesklo cez riedke mračno, brnklo o vrcholce stromov. [K. Horák]
3. ▶ (o kovových a sklenených predmetoch) vydať krátky, zvonivý zvuk; spôsobiť takýto zvuk; syn. štrngnúť, cinknúť: počuť brnknutie skla; zvonček krátko brnkol; Brnkol na pohárik, a keď videl, že si ho nik nevšíma, pretlačil sa k stolu. [V. Šikula]; Len čo budík brnkol, skryla som ho pod perinu. [KŽ 1957]
4. expr. ▶ rýchlo preletieť, odletieť, vzdialiť sa; syn. frngnúť, bziknúť: mucha brnkla cez okno; Včely to videli, nad medzou brnkli. [V. Šikula]; Poplakal si, a len čo mu slzy obschli, brnkol von. [V. Markovičová-Záturecká]; pren. hlavou mu brnkla myšlienka zišlo mu na um
5. hovor. expr. (komu) ▶ telefonicky sa spojiť s niekým, zatelefonovať niekomu: b. priateľovi; večer ti brnknem; Musím niekomu brnknúť. O chvíľu som nazad. [J. Puškáš]; Až budete mať chvíľu času, brnknite mi. [P. Andruška]
▷ nedok. k 1 – 4 ↗ brnkať

brnkať, -á, -ajú nedok. expr.

1. (na čom, zried. i na čo i bezpredm.) hrať na strunovom nástroji jemnými dotykmi, údermi prstom al. brnkadlom; hrať jedným prstom al. neumelo na klavíri: Pastieri brnkali na strunách hárf. (Fig.) Brnká na jednej strune. (Taj.) Ktosi vytiahol tamburicu a začal brnkať. (Fr. Kráľ) Učiteľ brnkal na klavíri. (Taj.) Počuť brnkanie na pianine. (Taj.); pren.: Diletanti brnkajú na epickú a lyrickú strunu (Vaj.) pokúšajú sa skladať epické a lyrické básne. Začal brnkať na nežnej strune národnosti (Urb.) dotkol sa národných citov. Začal brnkať na tej strune (Jégé) robiť narážky na niečo.

2. (o čo, po čom) dotýkať sa niečoho, udierať na niečo prudkým pohybom prsta: Bukovický brnká prstami o drôtený plot. (Gab.) Smrť bŕka okolo neho a brnká mu palcom po nose. (Bod.) Majster otvoril ústa a nedôverčivo brnkal si nechtom o vyštrbený zub. (Fig.)

● nedá si popod nos brnkať nedá si rozkazovať, neznesie urážku;

3. prudko lietať, poletovať, odletovať; pri prudkom lete sa niečoho dotýkať, na niečo narážať: brnkajú osy a muchy (Lask.); brnkanie chrobáčikov (Švant.); Z belostných čepčekov stužky brnkali. (Hviezd.) Sniežik padal, brnkal do tvári a mrazil. (Jes.) Obskakoval okolo Margity, brnkajúc jej rukami popred oči (Pláv.) prudko pohybujúc. Kolesá vrezávali sa do piesku, maličké skalky spod nich odskakovali a brnkali o blatníky. (Jil.); pren. našu materinskú reč, čo brnkala si dotiaľ ako vtáčik v podobe popevku (Hviezd.);

4. prudko sa pohybovať, rýchle behať sem a tam: Zuzka len tak brnkala okolo nich. (Urbk.) Oči brnkajú sem i tam. (Ráz.) Brnkali taxi hore-dolu. (Kuk.) Sluha po slobode s netopiermi brnkal. (Vaj.)

5. (o tenkých kovových a sklených predmetoch) prudko narážať na niečo a vydávať ostrý, bzučivý zvuk: ostrôžky brnkajú (J. Kráľ); spoločnosť brnká pohárikmi (Kal.); mládenci brnkali miskami a skleničkami (Kal.);

opak. brnkávať, -a, -ajú;

dok. brnknúť

brnknúť, -ne, -nú, -kol dok. expr.

1. (na čo, do čoho) jemne udrieť do strún hudobného nástroja: pren. Hana brnkla na strunu paninej samoľúbosti. (Gráf) Slovenski spevci brnkli do strún v Pohľadoch (Vaj.) uverejnili básne.

2. (do čoho, na čo, o čo) naraziť pri prudkom pohybe: Mal kolenom brnknúť do skla. (Vaj.) Vtom ju brnkol trochu do pŕs. (Ráz.) Domáci pán brnkol na samovar. (Jes-á) Eva brnkne prstom na odstávajúce uško okrúhlej hlávky. (Ráz.-Mart.) Palcom si brnkla na predné zuby. (Tat.) Ostroha o ostrohu brnkla. (Vaj.); pren.: Hana brnkla trochu o vec (Ráz.) dotkla sa jej v rozhovore. Náhle mu o sluch brnklo slovo (Gráf) zachytil ho sluchom. Mne už včera brnkli popod nos dobrí ľudia, že vraj vydávam dcéru (VHV) v reči sa o tom zmienili.

3. vydať tóny, zvuk, zaznieť, rozozvučať sa: Ucho zachytilo tiché tóny, brnknutie strún. (Vaj.) Struny brnknú akordy. (Ráz.) Z husieľ brnkla splašená predzvesť budúcej melódie. (Gráf) Valaška, zaťatá do dreva, brnkla kovovým zvukom. (Gráf) Zvonček na dverách brnkol ako ihla (Gráf) zaznel krátkym vysokým tónom; brnkol oblok (Vaj.);

4. prudko preletieť, odletieť; pri prudkom lete naraziť na niečo: Brnkne tu i tam kŕdlik hrdlíc. (Hviezd.) Nad policou brnkla mucha. (Fr. Kráľ) Vrabci brnkli zo strechy. (Podj.) Vtáčky brnkli v svet. (Hviezd.) Žlna brnkne vyššie. (Pláv.)

5. rýchle prebehnúť, odbehnúť, vybehnúť, ujsť: Dievča brnklo dvorom ako vtáča. (Šteinh.) Zo školy brnkli detváci. (Hviezd.) Mať čerstvo brnkla po povriesla. (Hviezd.) Brnkol do Indie. (Vaj.) Oľga brnkla sklenými dvermi von. (Šolt.) Očami raz brnkla na dievča, raz na muža (Skal.) pozerala z jedného na druhého;

nedok. brnkať

brngať p. brnkať

brnkať i brngať nedok. (brunkac)
1. strsl, zsl, sšar jemnými dotykmi hrať na strunovom nástroji: Ednostaj brngá to chlapšä na tich husloch (Brusník REV); Oni išli šecci na rolu a ten jejích školág doma brnkav na gitaru, lebo čo to bolo (Bučany HLO); Na mandoľiňe śe brunka (Dl. Lúka BAR)
F. brnkaď ňiekomu na strunu (Mošovce MAR) - usilovať sa vyhovieť, ulahodiť, zapôsobiť
2. expr. štrngať, zvoniť: Brnkali mi potkovenki (Bošáca TRČ)
3. s bzukotom preletovať (o hmyze): Šva mi tu kelo brngá okolo ucha? (Kameňany REV); brnkať (Mošovce MAR)
4. letmo sa dotýkať, narážať, ťukať: Brnká psovi na nos, len abi ho ňepohrízou̯ (Návojovce TOP); Kone išli trapom a halúski nám len tag brnkali o hlavi (Brestovany TRN)
F. ňedám si popod nos brnkať (Hor. Lehota DK), ňedám si po nose brnkat (Bošáca TRČ) - nedám si rozkazovať, nedám sa urážať

brnkať sa nedok. klať sa, trkať sa: Dva baraňi sa brnkaľi; kozi sa brnkajú, kravi sa koľú (Papradno PB)

brunkať p. brnkať

brnkať ndk spôsobovať vydávanie krátkych, ostrých zvukov, cinkať: concrepo: treskam, hrmot cinjm, brnkám: increpo: tryskám, brnkám (KS 1763)
F. syn s penjazmy po krčmach brnkal (SUČANY 1757) trovil peniaze